Porto Alegre Porto Alegre

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Autor: Spracoval: Peter Vittek

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

Od doby, keď Lefebvre napísal Le droit a la ville (1968) (Právo na mesto), neoliberalizácia pokročila. V podmienkach globalizácie sa posilnil konkurenčný spoločenský poriadok a vzťahy a mestá súťažia o stále mobilnejší investičný kapitál. Miestne zastupiteľstvá prijali podnikateľské stratégie a premenili sa, aby sa viac podobali na flexibilné firmy. Začali presúvať služby súkromným alebo dobrovoľníckym organizáciám. Objavili sa nové kvázi verejné organizácie – korporácie pre mestský rozvoj alebo verejno-súkromné partnerstvá – aby vykonávali mnohé funkcie miestnych zastupiteľstiev. Tento proces rýchlo zmenil množinu inštitúcií, ktoré v mestských oblastiach vládnu. Mnohí autori tvrdia, že nová forma vlády podlieha výhradne imperatívu kapitalistickej akumulácie. David Harvey to opísal takto: „Kapitalisti sú nútení produkovať nadvýrobok, aby vytvorili nadhodnotu. Tú musia následne znovu investovať, aby získali ďalšiu nadhodnotu. Výsledkom ustavičného reinvestovania je, že nadvýroba rastie zloženým tempom, a preto sú logistické krivky (peňažná, výstupov a populačná), ktoré sú naviazané na dejiny akumulácie kapitálu, súbežné s krivkou nárastu kapitalistickej urbanizácie.
 
Politiku v kapitalizme formuje ustavičná potreba hľadať výnosný terén na tvorbu a absorpciu prebytkov kapitálu." Urbanizácia, suburbanizácia a rozsiahle mestské rozvojové projekty dokážu absorbovať obrovské objemy kapitálu. Distribúcia mestského priestoru je tak väčšinou v rukách finančného a realitného kapitálu a spoločenské, kultúrne a politické funkcie mesta sú podriadené ich záujmom. Na mestskú sociálnu kohéziu to má devastujúci dopad a nerovnosti medzi jednotlivými časťami mesta a mestskými oblasťami sa zväčšujú. Stále viac rozhodnutí prijímajú aktéri, ktorí sa priamo nezodpovedajú obyvateľom mesta – miestnym voličom – a nepodliehajú konvenčnej kontrole v rámci zastupiteľskej demokracie.         
 
 V tomto zmysle je neoliberalizmus útokom proti demokratickým formám kolektívne tvarovaného rozvoja. Mesto je odcudzené jeho obyvateľom. Nie je miestom participácie, ale miestom, ktoré obyvateľom vyvlastnila vládnuca trieda (alebo súbor ekonomických záujmov). Priestory moderných miest nám čoraz viac vnucujú, neformujeme ich sami. Lefebvre hovorí, že ľudia majú právo na viac. Majú právo na œuvre – mesto ako dielo, na ktorom sa podieľajú všetci jeho obyvatelia. Dnešné mestá sú pre neho len produktmi. Pojmy œuvre/produkt vyjadrujú dva aspekty výroby v tom najširšom zmysle slova. Produkt je výsledkom odcudzenej výroby – práce, kým œuvre je výsledkom tvorby – výroby oslobodenej od odcudzenia. Lefebvre píše: „Právo na mesto sa prejavuje ako najvyššia forma práv: právo na slobodu, na individualizáciu v rámci socializácie, na obývané prostredie a na obývanie. Právo na mesto v sebe zahŕňa právo na œuvre, na participáciu a osvojenie (jasne odlišné od práva na vlastníctvo)." Právo na mesto obsahuje právo na užívanie mestských priestorov a právo na obývanie, ktoré zahŕňa právo na bývanie. Bývanie je jedna forma osvojenia mesta. Lefebvre dôsledne odlišuje osvojenie od vlastníctva. Vlastníctvo je stelesnením odcudzenia. Vlastnícke práva sú nevyhnutne vylučujúce: držba vlastníckych práv dáva ich nositeľovi možnosť odoprieť nechceným ľuďom prístup. Vo svete, kde niektorí členovia spoločnosti nemajú žiadne vlastnícke práva sa objavuje bezdomovectvo. Títo ľudia musia nájsť spôsob, ako obývať mesto napriek exkluzívnosti vlastníctva alebo nájsť spôsoby ako podkopať či podlomiť moc vlastníctva (napríklad pomocou squattingu alebo nejakého kolektívneho hnutia vylúčených), aby si mesto osvojili inak. Neoliberálni politici sprivatizovali obrovskú časť mestského priestoru. Dôležitá časť verejného priestoru zmizla. Obyvateľov vyvlastnili a teraz sú vylúčení z používania predtým dostupného územia. Istým spôsobom sme z užívania rozličných mestských priestorov a rozhodovacieho procesu o výrobe a distribúcii priestoru vylúčení všetci.  
 
Žiadať právo na mesto znamená žiadať radikálnu mestskú demokraciu a živú mestskú komunitu. Mestská demokracia by nemala byť statickým stavom, ale trvalým procesom zápasu o právo na mesto pre všetkých obyvateľov. Tento druh demokratizácie znamená neustále experimentovanie s podobou inštitúcií a organizačných štruktúr. Všetky zložky obyvateľstva by mali byť zahrnuté do procesu všeobecného vyjednávania o cieľoch mestského rozvoja. Byrokratické miestne zastupiteľstvá by mali nahradiť zodpovedné a transparentné verejné a občianske inštitúcie. Zápas za socio-ekonomickú a kultúrnu demokratizáciu mestského priestoru môže všetkých občanov spojiť pomocou dialógu a demokratického rozhodovania. Žiadne rozhodnutia by nemali byť obyvateľom vnútené zhora alebo zvonku. Radikálne demokratické rozhodovanie musí byť výsledkom trpezlivého vyjednávania medzi všetkými obyvateľmi mesta. Môže to byť cesta k naozaj demokratickému mestu, ktoré je prístupné všetkým, a demokratickej distribúcii priestoru v ňom – dielu všetkých obyvateľov a živej mestskej komunite.
 
Pokračovanie:
David Harvey:
  1. Právo na mesto (1)
  2. Právo na mesto (2)
Zdroj: Utopia https://utopia.sk/wiki/display/porto/Porto+Alegre