Vážený pán minister[1],  vážené predstaviteľky a predstavitelia zákonodarných a exekutívnych orgánov Slovenskej republiky,  mimovládnych a akademických inštitúcií, vážení hostia, milé priateľky a priatelia,

 Dovoľte, aby som najprv v mene Slovenskej siete proti chudobe a aj v mene vlastnom poďakovala  za možnosť vystúpiť na Záverečnej konferencii  Európskeho roku. Svoj príspevok o  potrebe väčšej podpory občianskej a politickej participácie chudobných ľudí a organizácií, ktoré ich zastupujú, začnem skutočným príbehom zo života. Je to príklad poučný pre všetkých, ktorí prehlasujú, že je potrebné viac podporovať participáciu chudobných ľudí.

Pred mesiacom sme pozvali pani, volajme ju pani Šťastná, nezamestnanú matku štyroch detí, na diskusiu o výsledkoch výskumu,  na ktorom sa zúčastnila.  Pani Šťastná musela na miesto diskusie cestovať z 20 km vzdialenosti. Aby sme jej mohli uhradiť cestovné náklady, pripravili sme pre ňu dohodu o vykonaní práce  (jej obsahom bola konzultácia výsledkov výskumu).

Pani Šťastná sa diskusie napriek prísľubu, že jej preplatíme cestovné náklady, nezúčastnila, pretože si nás nemohla dovoliť zálohovať: v danej chvíli  boli pre ňu aj dve eurá na cestovné zaťažujúci výdavok. To je však len jedna správa o prekážkach participácie chudobných ľudí.  Na konci mesiaca môjmu zamestnávateľovi volali z úradu práce a sociálnych vecí, že zo Sociálnej poisťovne dostali správu, že pani Šťastná má s nami uzavretú dohodu o vykonaní práce a  kým sa nevyjasní, akú odmenu dostala, jej pozastavujú výplatu dávok v hmotnej núdzi.  Ak by nám nezavolala táto starostlivá pani úradníčka, nestornovaná dohoda o vykonaní práce s odmenou vo výške 10 euro mohla ohroziť živobytie rodiny pani Šťastnej.

 Z príbehu o tom ako účasť na sociologickom výskume ohrozila rodinu pani Šťastnej plynú dve ponaučenia. Prvé ponaučenie nám hovorí, že participácia chudobných ľudí čelí viacerým prekážkam a a zvádzaním k väčšej participácii ich môžeme dokoncaexistenčne ohroziť. Druhé poučenie tohto príbehu hovorí, že nečakaných negatívnych dôsledkov(iste dobre mienených) politických opatrení, mín, ktoré sa v nich nachádzajú bez toho, aby tam boli zámerne vložené, by mohlo byť menej, ak by sa pripravovali vo väčšej spolupráci s tými, pre ktorých sú určené či aspoň tými, ktorí ich skúsenosť vedia predkladateľom legislatívneho návrhu sprostredkovať. 

Teraz pár slov, o pozícii, z ktorej hovorím. Poslaním Slovenskej siete proti chudobe je usilovať sa o to, aby sa boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu dostal na popredné miesto v politike Slovenskej republiky. Naším základným cieľom je Slovensko bez chudoby a sociálneho vylúčenia a zaistenie prístupu k ekonomickým, sociálnym a kultúrnym právam pre všetkých. Tento cieľ vyžaduje usilovať sa ospravodlivejšie rozdeľovanie bohatstva, o lepšiu dostupnosť slušnej práce, o sociálnu ochranu, ktorá je primeranejšia nutným životným nákladom, boj proti diskriminácii. Pre naplnenie tohto cieľa je potrebné v neposlednom rade zmysluplné združovanie a občianska participácia ľudí, ktorí prežívajú chudobu a sociálne vylúčenie.

Participácia, zapájanie občanov do prípravy a vyhodnocovania dôležitých verejných rozhodnutí sa niekomu môže javiť ako dekoratívny, no málo účelný prvok života vyspelých demokracií. Z takého pohľadu je luxusom, ktorý si môže dovoliť len blahobytná spoločnosť,  a preto ju na Slovensku musíme odkladať na lepšie časy. Takýto pohľad na participáciu je však úzky a pomýlený.  Občianska participácia je  dôležitým nástrojom, či skôr technológiou správy verejných vecí. Je uznávaná v spoločnostiach, ktoré chcú prijímať rozhodnutia, ktoré sú  založené na faktoch; v spoločnostiach, ktoré sa chcú poučiť  z praktickej skúsenosti, ktoré majú záujem vyhnúť sa polarizácii životných príležitostí a ktoré si cenia  spoločenský zmier, konsenzus  a dlhodobú udržateľnosť.

Aj keď na tomto fóre uzatvárame Európsky rok, veľký význam má pripomenúť si amerického filozofa Jamesa  Deweyho a jeho chápanie demokracie. James Dewey chápal demokraciu ako spoločné skúmanie a hľadanie riešení  a ako zlepšovanie spoločnosti prostredníctvom vylepšovania tejto spoločnej schopnosti poznávať a správne sa rozhodovať. Bol si vedomý, že pre spoločné hľadanie pravdy nestačí len otvorená debata, ktorej sa môže zúčastniť každý. Veľké a zložito organizované spoločnosti potrebujú osobitné technológie občianskeho zúčastňovania sa. V týchto technológiách sa spája princíp kooperácie s princípom konštruktívnej kritickej analýzy. Niektoré z týchto technológií sa aj na Slovensku uplatňujú už viac ako desaťročie v oblasti ochrany životného prostredia  (posudzovanie environmentálnych dopadov EIA). Vďaka týmto technológiám je možné pri tvorbe politického rozhodnutia v predstihu zohľadniť rôznorodé skúsenosti a predvídať nezamýšľané dôsledky navrhovanej zmeny či nového opatrenia.

Podpora participácie znamená uznávať poznávacie schopnosti všetkých občanov. Je to priznanie, ktoré sa niekedy príslušníkom politických a akademických elít nerobí ľahko, a to, že najprenikavejšie poznanie o živote chudobných ľudí majú samotní chudobní ľudia, aj tí najjednoduchší a najchudobnejší. Títo ľudia sú najdôkladnejšími znalcami podmienok, v ktorých žijú, a  ich správanie je rozumné vo vzťahu k podmienkam, ktoré musia vo svojom každodennom živote brať do úvahy. Tieto podmienky dôkladne nepoznajú ani grémiá expertov a konzultantov, ktorí sa síce opierajú o sofistikované modely a simulácie, ale nedokážu predvídať „zhora neviditeľné" zložitosti situácie ich budúcich užívateľov. Preto výhradne expertne vypracované rozhodnutia bývajú neprimerané, prinášajú neželané efekty, strpčujú ľuďom život a politikom odoberajú dôveryhodnosť.

Bez participácie občanov sociálne ciele riadeniaspoločnosti ťahajú za kratší koniec. Na rozdiel od sociálnych cieľov, ktoré sa do pozornosti médií dostávajú len sporadicky, ekonomické ciele a záujmy sú tlmočené hlasne a na všetkých fórach a svoju „počuteľnosť" si dokážu zariadiť aj vďaka krížovému vlastníctvu médií.

Úpadok dôvery v politiku, odcudzenie občanov a politiky sú globálnym fenoménom. Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že relevantnou súčasťou zápasu s nedôverou je aj vťahovanie verejnosti do rozhodovania o veciach verejného záujmu či vytváranie priestoru pre jeho lepšiu verejnú kontrolu.

Udržateľná spoločnosť musí harmonizovať sociálne, ekonomické a environmentálne ciele. Jednostranný dôraz na jeden z nich, najmä uprednostňovanie ekonomiky a často len stranenie úzkym záujmom najvplyvnejších ekonomických aktérov, vedie k odkladaniu sociálnych a environmentálnych potrieb „na lepšie časy". To má zjavné rozkladné a nezvratné dôsledky pre život najzraniteľnejších skupín.

Zaisťovanie rovnováhy ekonomických a sociálnych cieľovje zložitá úloha. Jej zvládnutie má väčšiu nádej na úspech v spoločnostiach, kde politická kultúra vyžaduje kritické analýzy a participáciu dotknutých skupín ako súčasť spravovania verejných vecí. Rozvíja sa už na Slovensku tento typ politickej kultúry? Súčasná vláda deklaruje väčší záujem o spoluprácu s občianskym sektorom ako iné vlády. Ustanovenie funkcie splnomocnenca vlády pre občiansku spoločnosť je však skôr priateľským gestom ako dostatočnou organizačnou podporou pre sústavnú participáciu občianskej spoločnosti na príprave, implementácii a vyhodnocovaní politických opatrení.

A hoci už na Slovensku boli predovšetkým vďaka osvieteným odborníkom z ministerstiev prijaté viaceré inovácie pravidiel verejnej politiky, ktoré vyžadujú väčšiu pozornosť ex-ante posudzovaniu vplyvov navrhovaných opatrení a priebežnému monitorovaniu vplyvov politických rozhodnutí, v praxi existujú početné prekážky ich uplatňovania. Participácia sa v prvom rade vníma ako spomalenie.procesu prijímania rozhodnutí. Ďalším dôvodom pre neochotu podporovať participáciu sú náklady, ktoré vyžaduje jej organizačné zabezpečenie.  Tieto náklady (od nákladov na sprístupňovanie informácií, kultivovanie zručností na prácu s nimi, po náklady na infraštruktúru, cestovné, diéty a ďalšie náhrady) sa považujú za administratívne náklady, ktoré patria k nepriateľom číslo jedna slovenských vlád. Nehĺbavé vzývanie modiel rýchlosti a modly šetrenia je vážnou prekážkou pre presadzovanie ideálu participatívnejšieho, v rozhodovaní inkluzívnejšieho a voči faktom života úctivejšieho spravovania verejných vecí.

O aké zmeny by sme sa mali pokúšať, aby tento ideál nezostal len chimérou? Skúsenosti hovoria, žťe je potrebné venovať väčšiu pozornosť

•      organizácii legislatívneho procesu tak, aby bol väčšmi otvorený odbornej a verejnej diskusii: aby sa  verejne konzultovali už legislatívne zámery a aby práca odborných komisií nemala  uzavretý režim. (Participácia podľa nás musí byť podporená aj pri posudzovaní sociálnych vplyvov  v rámci  Jednotnej metodiky posudzovania vybraných vplyvov, ktorá je záväzná od júna 2010.  Ex ante posudzovanie sociálnych dopadov pripravovanej legislatívy považujeme za veľmi významný krok pre ochranu obyvateľov pred zhoršovaním ich životných podmienok.  Posudzovanie sociálnych dopadov by malo podľa platnej metodiky zaručiť,  že„ predkladané materiály nepovedú k zhoršeniu životnej úrovne obyvateľstva, osobitne u tých skupín obyvateľstva, ktoré sú ohrozené chudobou a sociálnou exklúziou."  Netransparentnosť procesu a nevťahovanie verejnosti do posudzovania socálnych dopadov legislatívnych návrhov však vedie k pochybnostiam, či sa táto metodika a samotné Uznesenie vlády dodržiava." ) Takáto zmena nevyžaduje meniť žiadne vyššie právne normy, pretože žiadne právne predpisy nebránia väčšej otvorenosti  legislatívneho procesu.  

• zapájaniu odbornej verejnosti a občianskej spoločnosti, osobitne organizácií zastupujúcich znevýhodnené a zraniteľné skupiny  do procesu posudzovania pripravovaných politík (strategických dokumentov, bežných zákonov)

• organizačnému a inštitucionálnemu zabezpečeniu vyhodnocovania sociálnych dopadov politických rozhodnutí  – priebežne aj ex ante.

• posilňovaniu „hlasov" (pozície) spoločenských aktérov, ktorí budú obhajovať sociálne a environmentálne aspekty pri tvorbe politických rozhodnutí

Na Slovensku možno nájsť veľa dôkazov slabosti hlasu  zastupujúcich chudobných ľudí,. Jedným z nich - a to je kritika do vlastných radov -   je mlčanie, ktorým mimovládne organizácie (a tiež médiá) prehliadli fakt,  v roku, ktorý je v Európe zasvätený boju proti chudobe, sa slovenská vláda rozhodla nevalorizovať žiadnu z dávok a príspevkov k dávke pomoci v hmotnej núdzi. Je to prvýkrát od zavedenia systému v roku 2004, že vláda nepridala najnúdznejším v našej spoločnosti ani halier či cent.Iste, nevalorizovanie dávok je znesiteľnejšie politické rozhodnuie ako znižovanie dávok, ku ktorému sa uchýlil v minulom roku jeden z pobaltských štátov. No ak  sa takéto rozhodnutie uskutoční napriek vedmostiam, že rastú ceny potravín a energií, malo by sa o ňom, a najmä o dôsledkoch tohto rozhodnutia hovoriť. Mlčanie o ohrození základných existenčných potrieb najzranitelnejších sociálnzch skupín je smutný dôkaz nedostatočnej podpory participácie chudobných ľudí a ich zastupovania. 

Vo svojom príspevku som sa pokúsila uviesť niekoľko závažných dôvodov, pre ktoré je múdre a potrebné podporovať participatívnu demokraciu a počúvanie hlasov ľudí, ktorí prežívajú chudobu.  Pokúsila som sa ozrejmiť, prečo by tieto hlasy mali mať možnosť ovplyvňovať politické rozhodovanie ako aj verejnú mienku a získavať jej podporu pre riešenie sociálnych otázok a posilňovanie rovnosti v prístupe k základným právam. Na posilnenie dialógu s chudobnými ľuďmi  a s mimovládnymi organizáciami bojujúcimi proti chudobe sú určite potrebné finančné investície. Bez nich nie je možná materiálne zaistená a aktívna participácia ľudí prežívajpcich chudobu a ich zastupujúcich občianskych združení ako rovnocenných partnerov pri rozhodovaní na všetkých úrovniach. Ak sa na tých dôvodoch zhodneme a budeme podporovať participáciu, pri vytváraní organizačných podmienok myslime aj na pani Šťastnú, či aj pre ňu otvoríme možnosť hovoriť do vecí verejných. Ak má byť Slovensko dôstojným miestom pre život svojich obyvateľov, podmienky pre účasť na verejných veciach musia byť nastavené tak, aby meno Šťastná nebolo pre človeka odkázaného na systémy sociálnej ochrany a programy zamestnanosti krutou iróniou.

     
[1]Príspevok mal byť podľa programu prednesený na pléne Záverečnej konferencie Európskeho roku boja proti chudobe, ktorého sa mal zúčastniť aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny.  Z časových dôvodov bol preradený do sekcie Občianska participácia a boj s chudobou, ktorú viedla jeho autorka.