Postsexistická spoločnosť I.

Autor/ka: Lydia Sargent

Predstavte si dieťa. Dievčinku, ako je tá na obrázku. Píše sa marec 1942 a má dva mesiace. V nemocnici v New Yorku, kde sa narodila, ihneď identifikovali jej rod, keď jej nemocničnú postieľku označili bielou vizitkou s malou ružovou mašľou. Na ruku jej dali ružový náramok. Keď sa pred dvoma rokmi narodil jej starší brat, dostal rovnaký – len modrý. Dievčinka leží v kolíske zakrytej dekou, ktorú jej uštrikovala babička a usmieva sa na svet. Keby vedela, čo ju čaká, nesmiala by sa. Na základe prieniku rodu, triedy a rasy/etnicity môžeme predpovedať určité jednotlivosti jej života. Pridajme genetické vybavenie, osobné preferencie rodičov, geografické miesto, náboženstvo a niekoľko ďalších prekvapení, a môžeme predpovedať jej budúcnosť (a budúcnosť jej brata) detailnejšie. Rovnako to môžeme urobiť v prípade životov detí narodených v okolí v tom istom čase.

 

Rodičia dievčinky sú bieli anglosaskí presbyteriánski republikáni (WASP-R ). Dobre vzdelaní, žijúci spoločenským životným štýlom profesionálnych intelektuálov a patriaci do siete, ktorá považuje ich status za výsledok tvrdej práce, čo je v súlade s najlepšou kalvínskou tradíciou. To si, samozrejme, vyžaduje vieru, že tí, ktorí do tejto skupiny nepatria, sú lenivci. Alebo, ako hovorí jej otec, katolícki hlupáci. Otec vyštudoval na Harvarde a na Harvard Law School. Po službe v druhej svetovej vojne sa vďaka kontaktom z Harvardu pridal k prestížnej konzervatívnej právnickej firme na Wall Street. Matka sa v čase svadby snažila získať titul na Barnard/Columbia University.

Otec dievčinky je v každom zmysle slova hlavou rodiny. Matka síce riadi všetky rodinné záležitosti, ale vždy len s jeho povolením. Drží šekovú knižku a rozhoduje o všetkých financiách, dokonca aj keď chcete dolár na kino, ktorý vám nakoniec neochotne dá. Päť minúť krčí účty, aby sa uistil, že k jednodolárovému účtu nie je prilepený päťdolárový. Matka mu je partnerkou v diskusii, stará sa o deti a k jeho statusu prispieva dobrovoľníckou prácou v odsúhlasených kluboch a spoločenských organizáciách. Neskôr dobrovoľnícka práca matky a obchodné kontakty otca vydláždia deťom cestu do správnych škôl a správnych WASP-R spoločenských kruhov.

Rodičia pripravujú dievčinku na úlohu spoločenskej pomocníčky pre jej budúceho anglosaského presbyteriánskeho republikánskeho manžela, ktorý, ako dúfajú, bude korporátny právnik (do úvahy môžu zobrať aj niekoľko ďalších profesií). Jej brat BUDE korporátny právnik. To znamená, že výchovu našej dievčinky a jej brata formuje konkrétna kombinácia rodu, triedy a rasy (a kultúry, ktorá s ňou súvisí). Táto kombinácia ich postaví na vrchol hierarchie všetkých ostatných kombinácií rodu, triedy a rasy/etnicity v USA.

Plavba patriarchátom

Dievčinka rastie a učí sa, čo je správne dievčenské správanie. V zásade to znamená: byť ticho, zaberať čo najmenej miesta a vyzerať pekne. Trestajú ju za neposlušnosť (t.j. za to, že nevyzerá pekne, že je „živá” a že zaberá príliš veľa miesta). Trestom býva výprask po zadku alebo zamknutie v izbe. Alebo oboje. Keď prerastie matku, je to ako dostať facku.

V kostole sa učí o bohu, najmocnejšom otcovi všetkých, stvoriteľovi všetkých vecí, ktorý zrejme vytvoril pôvodnú dievčinku tak, že zobral rebro mužovi menom Adam.

Keď je dosť stará, začne chodiť do súkromnej školy pre dievčatá a poslušne sa učí od svojich desivých a prísnych učiteľov. O svojom živote nikdy nerozhoduje, ani neuvažuje, či by mohla mať iné názory ako tie, ktoré jej podsúvajú rodičia a učitelia.

Dievčinka s bratom sa hrajú s hračkami odsúhlasenými pre ich rod. Ona sa hrá s bábikami a s doplnkami k nim, on s vláčikmi a kovovou stavebnicou. Keď sa hrajú na kovbojov a Indiánov, ona je Indiánka. (Aj keď na seba vystrelia naraz, zostáva mŕtva dlhšie.) Keď sa hrajú na kanceláriu, on je šéf a ona je sekretárka (čo má ona radšej, pretože zbožňuje dúhové bloky, ktoré si za svoje 25-centové vreckové kupuje vo Woolworths). Keď sa obliekajú do masiek, on je kráľ a ona princezná. To, čo čítajú, sa tiež líši. On číta Hardy boys (knižný seriál o bratoch – detektívoch, ktorý v roku 1927 pre chlapcov vytvoril Edward Stratemeyer – pozn. prekl.) a komiksy z vydavateľstva Marvel o superhrdinoch. Ona číta Nancy Drew (knižný seriál o mladej detektívke, ktorý v roku 1930 pre dievčatá vytvoril Edward Stratemeyer – pozn. prekl.) a komiks Malá Lulu.

V určitej chvíli, keď už je dosť stará na to, aby do školy cestovala autobusom, naučí sa, ako prechádzať ulice mesta plné mužských predátorov, ktorých jej rodičia opisujú ako „nižšiu triedu”. Učí sa vyhýbať očnému kontaktu a prechádzať na druhú stranu cesty vždy, keď uvidí bandu „hulvátov”. Ešte ako tínedžerka sa nevyhne tomu, že stehná jej bude v preplnenom metre alebo počas návštevy kina s kamarátkami obchytkávať nejaký muž. Na ulici ju muži často oslovujú slovami: „No tak, zlatko, poď sa so mnou prejsť.” Uvedomí si, že bez strachu z mužov nemôže sama jesť v reštaurácii, nemôže sama chodiť do kina alebo sa sama pohybovať na verejných priestoroch. Buď ju totiž budú považovať za ľahkú korisť (verzia pre „pýta si to” v 50-tych a 60-tych rokoch), alebo za prostitútku hľadajúcu zákazníka. Neskôr je zmätená, keď zistí, že ju vychovávajú tak, aby bola závislá na mužovi, ktorý ju ochráni pred... inými mužmi.

Výchova jej brata je ešte prísnejšia, pretože synovia sú ľudské bytosti a dcéry sú len dievčatá. Musí sa vyhýbať všetkému ženskému, vrátane ružovej farby, dievčenských hračiek, hier, rozhovorov, šiat atď., a preto tým musí predovšetkým opovrhovať. Ona môže čítať Hardy Boys, on nemôže čítať Nancy Drew. Ona môže športovať a až do puberty byť trochu androgýnna, on v žiadnom prípade nemôže prejaviť umelecké sklony alebo citlivosť. Ak sa mu nedarí v športe, hovoria mu „teploš“ alebo ho označujú hanlivými menami, t.j. nazývajú ho podľa rôznych častí dievčenského tela. Medzi jej úlohy v rodine patrí stráženie mladších súrodencov, upratovanie a pomoc v kuchyni, medzi jeho úlohy zas pomáhanie otcovi pri nakladaní auta pred rodinnými výletmi a kosenie trávnika. On nemôže pomáhať matke s riadmi ani s mladšími súrodencami. Nemôže pomáhať s ničím, čo sa odohráva vo vnútri domu ani s ničím, čo sa vzťahuje k domácnosti. Jeho tresty sú tvrdšie, trvajú dlhšie a vykonáva ich otec.

V tínedžerskom veku rodový/triedny výcvik pokračuje, keď sa učia spoločenské tance, aby sa mohli zúčastniť na odsúhlasených spoločenských akciách v luxusných hoteloch. Na týchto udalostiach sa nemôžu ukázať so žiadnym katolíkom, židom alebo niekým, kto nepatrí medzi WASP-R (ani by v žiadnom prípade nemohli, pretože nikoho takého nestretávajú). Pri schôdzkach na spoločenských udalostiach musí ona počkať, kým jej gavalier neotvorí všetky dvere, vrátane dverí od taxíka, a kráčať popri ňom držiac ho za ruku. Nie je si istá prečo, ale má to niečo spoločné s príslušnosťou k „slabšiemu“ pohlaviu.

Na všetky spoločenské udalosti, ktoré absolvuje s chlapcami, si oblieka šaty. Nohavice jedine v lete. Vo veku medzi 12 a 20 rokom sa od nej na schôdzkach očakáva, že si telo vopchá do podväzkového pásu, podprsenku vypchá papierovými vreckovkami a nohy natlačí do príliš malých špicatých topánok. Aby pekne vyzerala, očakáva sa od nej, že si tvár pokryje mejkapom, ale nie tak, aby s ňou chlapci chceli súložiť. Mala by si oholiť všetky chlpy na tele a nasprejovať každý vlas na hlave. Pri pokuse uloviť nejakého uhrovitého, lepkavého a odporného chlapca, ktorý jej siaha po pás a ktorého predstava konverzácie pozostáva z odvrkávania, ledva dýcha, usmieva sa, stojí, sedí alebo rozpráva.

Ona (a väčšina WASP-R dievčat) nevie skoro nič o sexe, ktorý je pred svadbou hriech (neskôr sa objaví dodatok povoľujúci sex počas zasnúbenia). Cíti, že sex je niečo pre chlapcov/mužov, a že jej úlohou je len ležať, až kým sa neskončí. V skutočnosti nevie, ako môže žena otehotnieť, vie len, že sa to stane, keď súložíte. Nevie, že je tu niečo také ako interrupcia, ktorá je ilegálna a je ešte väčší hriech.

Nakoniec táto výchova vrcholí na debutantskom večierku našej dievčinky, kde ju predstavia spoločnosti. Znamená to, že keď ukončí univerzitu, musí v hľadaní správneho manžela pridať. Očakáva sa od nej, že vtedy prenesie psychologickú a ekonomickú závislosť z otca na manžela.

Pozadím tejto výchovy je druhá svetová vojna, holokaust, atómové bomby zvrhnuté na Hirošimu a Nagasaki, studená vojna, vojna v Kórei, vyvrcholenie antikomunizmu a nasledujúce čierne listiny, karibská kríza, nekonečné množstvo filmov s kovbojmi (dobrí chlapci) a Indiánmi (divosi), lynčovanie na juhu USA, zrodenie rokenrolu, popularita Freuda a jeho pohľadu na ženy, hystériu, potlačenú sexualitu a predovšetkým predpokladanú ženskú závisť voči mužovi, závisť jeho všemocného penisu.

Niekde v tejto spleti zahliadne naša dievčinka aj film Rebel bez príčiny a prečíta si knihu Kto chytá v žite, ktoré predstavujú zopár neúctivých škvŕn na jej konformnom vzdelávaní.

Akási rebélia

Dostávame sa do roku 1963. Naša dievčinka by mala spolu s ostatnými dievčatami a chlapcami z celých USA prežívajúcimi svoje konkrétne životy predurčené triedou, rasou a rodom absolvovať univerzitu. Deje sa s ňou však niečo zvláštne. Približne od 11 či 12 rokov si začala všímať isté veci. Uvedomí si, že neznáša, keď jej rodičia a učitelia hovoria, čo má robiť. Najmä ak si myslí, že pravidlá sú hlúpe, alebo že sa používajú len za účelom autoritatívneho dohľadu.

Uvažuje o tom, že nie je možné, aby Boh vedel, čo v každej chvíli po celý deň robia milióny ľudí po celom svete. Dospeje tak k názoru, že nedeľná škola a samotné náboženstvo sú hlúpe. Slabosť pre veľmi dobre vyzerajúceho sexy anglosaského Ježiša znázorneného na obrázku v jej osobnej Biblii, ktorú dostala v trinástich rokoch pri birmovke, si ale uchová. Fakt, že tento zvyk jej umožňuje pridať sa k miliónom ďalších ľudí, ktorí pri prijímaní symbolicky pijú Kristovu krv a jedia jeho telo (v podobe hroznovej šťavy a kúska bieleho chleba), sa jej zdá šialený.

Pretože jej bohatá štvrť susedí s chudobnejšou časťou mesta, vídava v parku na druhej strane ulice mnohých „hrubých“ (tak im hovorí ona a jej priatelia) chlapcov a dievčatá a usúdi, že vyzerajú celkom dobre. Ona a jej priatelia občas s týmito chlapcami hrajú vybíjanú (všimne si, že hrubé dievčatá sa nezapájajú a čuduje sa, prečo).

Nechápe, prečo majú čierna slúžka a šofér jej starej mamy nižšie postavenie a prečo musia pracovať pre bohatých rodičov jej otca, ktorých miluje, i keď si o nich myslí, že sú trocha zvláštni. Nevie, prečo by im, a vlastne aj komukoľvek inému, niekto mal slúžiť.

Uvedomuje si, že jej o mnohých veciach klamali. Predovšetkým o tej časti spoločnosti, pre ktorú ju pripravili. WASP-R chlapci, s ktorými sa stretáva, sú väčšinou len nevýrazný priemer. Tak prečo sa uprednostňuje ich rod? Navyše, ak má byť úprimná, celý príbeh o stvorení z Adamovho rebra musí byť nezmysel.

Na súkromnej škole, do ktorej ju poslali rodičia, sa naučí vnímať, že dievčatá sú inteligentné, zábavné, zaujímavé a športujú, zaujíma ich veda, matematika, umenie a vzájomne spolupracujú. Dokonca si začne myslieť, že dievčatá sú o čosi kvalitnejšie vzorky ľudských bytostí ako sú chlapci. Hoci zaznamená aj to, že jej zábavné, zaujímavé, vyšportované, geniálne spolužiačky, ktoré sa musia zúčastňovať na spoločenských tancoch, že tieto úžasné dievčatá sa v prítomnosti chlapcov podľa rodových inštrukcií postupne neodmysliteľne menia na huspeninu.

Povšimne si, že aj na jej dievčenskej škole, kde je každá rovnakej triedy/etnickej príslušnosti, sú dievčatá na základe IQ a spoločenskej zrelosti rozdelené do rozličných skupín. Myslí si, že celá tá záležitosť so skupinami uzavretými na základe akéhokoľvek kritéria, ktoré zdanlivo implikujú nadradenosť, je smiešna a jednoducho očividne nesprávna. Pokojne vytvorí skupinu, ale takú, ktorá je príjemná a otvorená, a nie exkluzívna.

Myslí si, že väčšina z toho, čo jej povedali o Freudovi, je nezmysel. Nikdy ani na chvíľu nezávidela mužom, ach, penis. Celkom naopak. Považuje seba a svoje priateľky za to pravé. A okrem toho, ako žena nebude nikdy musieť ísť do vojny. Z obrázkov, ktoré videla v časopise Life vie, že je to hrozný osud a bojí sa o svojho brata. Za predpokladu, že by ako dospelá stále mohla robiť všetko, čo mala rada a v čom vynikala, keď bola dieťa – športovať, čítať, písať a hrať (tajne sníva o tom, že sa ako Ingrid Bergmanová stane filmovou hviezdou) – omnoho radšej by mala nádherné malé detičky a starala sa o ne (teraz má troch rozkošných mladších súrodencov).

A ak sú WASP-R dievčatá naozaj také mimoriadne, prečo musia siahať po extrémoch, akými sú napríklad vyrovnávanie zubov, nasadzovanie „vlastnej tváre“ (mejkapu) pri stretnutiach s chlapcami a nekonečné diéty, keď chcú ukryť nedostatky, o ktorých vyhlasujú, že ich nemajú?

Učí sa o revolúciách proti monarchiám, ale nikdy o boji za práva žien. Vzhľadom na to, že samotná existencia jej súkromných dievčenských škôl je výsledkom prvej vlny feministických bojov pri ich zápase o volebné právo pre ženy, sa to zdá divné.

Začne sa búriť. Klame rodičom, aby mohla robiť veci, ktoré nechcú, aby robila. Domnieva sa, že je to ospravedlniteľné, pretože jej klamali. Objavuje sarkazmus, čo zaručuje, že jej nesúhlas bude chlapcom a rodičom liezť na nervy. Nakoniec, keď ju v šestnástich rokoch otec zbije opaskom, pretože sa nedrží zodpovedajúcej ženskej role, odmietne ho ako najvyššiu rozumnú autoritu.

Začne sa identifikovať s jedinou možnosťou, ktorá sa jej núka ako alternatíva. Stáva sa beatničkou, ale aj to je mizogýnna kultúra, ak to vôbec kultúra je. Medzi ženské vzory rebelov patrili iba kráľovná Alžbeta prvá a Jana z Arcu, takže sa musela identifikovať so vzburou Jacka Kerouaca a nevšímať si jeho sexizmus, čo je slovo, ktoré nebude počuť ešte asi ďalších osem rokov. A v poslednom roku na strednej škole sa určite dozvie, že jej klamali o sexe pred svadbou a o tom, že masturbácia je hriech.

Útek do odľahčeného patriarchátu

Keď sa počas prvých rokov Kennedyho vlády, počas prvých post-beatnických folkových rokov, karibskej krízy, začiatku vietnamskej vojny, začiatku hnutí proti jadrovým zbraniam a za občianske práva naša dospelá dievčinka pripravuje na ukončenie univerzity, čelí bolestivej voľbe. Môže sa vrátiť do patriarchálnej rodiny, ale čo bude robiť? V podstate je nezamestnateľná, a okrem toho, možnosť, že by sama zarábala peniaze, otec ihneď zmetie zo stola. Táto cesta jasne vyzerá ako psychologická smrť, zabitie jej ducha, ducha, ktorého by podľa všetkých predpokladov ani nemala mať. Pripúšťa, že počas dospievania zažila mnoho nádherných chvíľ. Pred pubertou, keď boli ona a jej brat rozkošní a poslušní, boli dokonalou WASP-R rodinou. Tešila sa aj z otcovej záľuby v slovných hračkách a napodobňovaní Mauricea Chevaliera a matkinej mimoriadnej schopnosti vychovávať päť detí a pritom viesť mnohé WASP-R výbory. Obzvlášť rada trávila čas sama so svojimi priateľmi. Tieto chvíle sa spájali so športom, divadlom a všetkými zaujímavými záľubami.

Teraz ale vie, že sa nikdy nestane WASP-R ženou korporátneho právnika, čo jej s podporou matky predpisoval otec. Uvedomí si, že so svojimi rodičmi nechce mať nič spoločné. Nenávidí ich politické názory, morálku a bigotnosť. Takže si zariadi život s niekým, kto na WASP-R kultúru kašle a koho rodičia (židovsko-švédska kombinácia) sú úplne iní ako jej rodičia. Jeho otec je maliar, vyučuje umenie a číta I.F. Stone's Weekly (týždenník vydávaný I. F. Stoneom, pôvodne mainstreamovým novinárom, ktorý sa v päťdesiatych rokoch ocitol na čiernej listine a bez práce. Viedol kampane proti mccarthizmu alebo rasovej segregácii – pozn. prekl.). Vlastný otec ju vyhodí, zvesí jej obrázok zo steny a povie, že sa za ňu bude modliť.

Utiecť v roku 1963 však znamená, že do istej miery prijme život opísaný v The Feminine Mystique (kniha, ktorú v roku 1963 vydala Betty Friedan. Tvrdí v nej, že ženy sú obeťami falošnej viery, ktorá od nich vyžaduje, aby svoju identitu a zmysel životov hľadali cez manželov a deti – pozn. prekl.), teda prestane existovať ako osoba, ktorá sa sebarealizuje, a stane sa z nej „pani Jeho“ a matka. Už žiadne softbalové zápasy so spolužiačkami v Central Parku. Už žiadne vymýšľanie moderných tancov na hudbu Elvisa Presleyho, ani režírovanie triednych predstavení.

Napriek tomu je pre ňu vstup do manželstva a rodičovstva vzrušujúci. Je odhodlaná nebyť ako jej rodičia. V priebehu najbližších štyroch rokov bude mať naše dospelé dievčatko tri vlastné deti. Prisahá, že im o svete, do ktorého sa narodili, nebude nikdy klamať. Zistí, prečo sú pri pôrode potrebné ružové a modré náramky a mašle. Je to preto, aby ľudia vedeli, ako sa majú deťom prihovárať spôsobom primeraným ich rodu. Vidí hrôzu v tvárach ľudí, keď náhle zistia, že nemluvňa, ktorému sladko hrkútali a o ktorom vyhlasovali „ach, aké pekné dieťatko!“, je chlapec!! Prisahá, že nikdy nebude obmedzovať ich rodové voľby a uistí sa, že zaženie freudovskú dievčenskú závisť chlapčenského penisu.

Deti vychováva v období troch vrážd – JFK, MLK a RFK. O poschodie vyššie býva mladá dvojica, ktorá aktívne podporuje boj čiernych na juhu za ľudské práva a uvedomí si, že nemá najmenšie tušenie, o čo ide. Číta o protivojnovom pochode k Pentagonu, pri ktorom sa hippies postavili vojakom a vkladali im kvety do zbraní. Nie je si istá, o čo ide, ale ako správna zástankyňa demokracie USA (vychovali ju, aby ňou bola) má pocit, že vzhľadom na skutočnosť, že Spojené štáty americké sú vo Vietname preto, aby pomáhali, nemôžu opustiť tých, ktorých vraždia komunisti a ktokoľvek iný.

V jednej chvíli vysloví tento názor pred svokrom a on strávi trištvrte hodinu rozprávaním o vojne z radikálnejšej perspektívy. To, čo hovorí, je omnoho zmysluplnejšie ako čokoľvek, čo jej hovorili rodičia a učitelia v škole. Zdá sa, že nie je spútaný triednymi, rasovými ani rodovými predpismi, na ktoré je zvyknutá, a to mu umožňuje slobodne myslieť. Po tomto rozhovore začne čítať noviny a každé ráno plače nad vraždením. Medzitým si matky spolužiakov jej detí vymieňajú informácie o vzrušujúcich feministických knihách, ktoré napísala akási Doris Lessing. Začne čítať. Nakoniec sa rozhodne, že musí niečo urobiť.

Preložil Peter Vittek

Postsexistická spoločnosť II.

Zdroj: Z Communications http://www.zcommunications.org/searching-for-a-post-sexist-society-by-lydia-sargent
Priemerne (0 Hlasy)

Novinky Novinky

utopia.sk

Tie, na ktoré sme čakali

Čo dnes znamená byť verejne činnou rómskou ženou, komunitnou líderkou a organizátorkou? Ako sa dajú prekonať bariéry predsudkov a sociálneho vylúčenia, ktoré systematicky vytvára spoločnosť, v ktorej spoločne žijeme? Ako sa dá každodennou prácou prispieť k tomu, aby zmizlo podhubie plodiace etnický, sociálny či rodový útlak?

 

utopia.sk

Zabudnutá generácia: o ľudských právach bez strachu

V štvrtej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o ľudských právach, ich význame a dôvodoch, prečo sú často ľuďom odopierané.

 

utopia.sk

S Novembrom ´89 na večné časy a nikdy inak? Prísľuby, realita a budúcnosť

V tretej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o odkaze Novembra '89, prísľuboch, ktoré priniesol, výsledkoch politickej a ekonomickej transformácie a možnostiach ďalšieho spoločenského vývoja.

 

utopia.sk

Späť do budúcnosti. Perspektívy družstevníctva v strednej Európe

V druhej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o problémoch a úspechoch družstevníctva v strednej Európe a jeho budúcnosti.

 

utopia.sk

Načo nám je práca? Diskusia o súčasnosti a budúcnosti práce

V prvej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme sa bližšie pozreli na to, čo dnes považujeme za prácu a ako by mohla vyzerať jej budúcnosť.

 

Zastavme dohodu CETA

Zastavme dohodu CETA

Viac ako 450 organizácií z Európskej únie a Kanady podpísalo spoločné vyhlásenie, ktoré odmieta obchodnú dohodu CETA a žiada všetkých volených zástupcov a zástupkyne, aby ju v procese schvaľovania nepodporili. Opodstatnené obavy obrovského množstva ľudí neboli vypočuté. V súčasnosti už máme k dispozícii veľa analýz a argumentov, ktoré potvrdzujú, že táto dohoda len prehĺbi problémy, s ktorými zápasia nielen EÚ a Kanada. Preto treba dohodu CETA zastaviť a s ňou aj akékoľvek ďalšie pokusy o presadzovanie obchodnej politiky, ktorá škodí ľuďom a životnému prostrediu.

Celý text výzvy v anglickom jazyku so signatármi a odkazmi na zdroje tvrdení vo vyhlásení je zverejnený na adrese:
http://www.s2bnetwork.org/european-canadian-civil-society-groups-call-rejection-ceta/

Český preklad textu vyhlásenia si môžete prečítať nižšie.

 

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Brusel 22. september – Široká skupina občianskych a spotrebiteľských organizácií ako aj odborových zväzov vyzýva ministrov a ministerky EÚ, aby odmietli podpísať Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu(CETA) s Kanadou [1]. Ministri a ministerky zodpovední za obchod sa dnes a zajtra zídu v Bratislave, aby prediskutovali schválenie dohody CETA.

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Je možné, že sa to skončilo? Ak áno, je to víťazstvo kampane, ktorá ešte pred časom vyzerala beznádejne, čeliac hradbe politickej, korporátnej a byrokratickej moci. Zdá sa, že TTIP – dohoda o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve, je mŕtva. Nemecký minister hospodárstva Sigmar Gabriel vyhlásil, že „rokovania s USA fakticky zlyhali." Francúzsky premiér Manuel Valls oznámil, že rozhovory boli „jednoznačne zastavené". Podobne sa vyjadrili aj belgické a rakúske ministerstvá. Moc ľudí zvíťazila. Nateraz.

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

23. septembra 2016 sa v Bratislave stretnú ministri obchodu, aby sa pokúsili nájsť spoločnú pozíciu pred podpisom dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou (The Comprehensive Economic and Trade Agreement, CETA). Táto chvíľa je nesmierne dôležitá, pretože ak sa zhodnú, CETA môže byť podpísaná a odoslaná do Európskeho parlamentu. Slovinsko, Rumunsko, Poľsko, Bulharsko a Valónsky parlament v Belgicku však vyjadrujú svoje znepokojenie a námietky proti prijatiu dohody CETA. Preto je veľmi dôležité, aby aj organízácie občianskej spoločnosti, združenia a odborové organizácie v nadchádzajúcom období prejavili svoj odmietavý postoj k dohode CETA. Spoločne tak pomôžu vytvárať tlak na ministrov obchodu, aby neodsúhlasili obchodnú dohodu, z ktorej budú mať prospech len korporácie, a ktorá poškodí záujmy občanov a pracujúcich.

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Iniciativa Alternativa Zdola se v r. 2013 zapojila do projektu „Inclusive local economies through cooperatives development" podpořeného Visegrádským fondem. Projekt vede slovenské sdružení Utopia, zapojili se i maďarští a polští partneři. Hlavními cíli projektu bylo zmapovat postavení družstev v jednotlivých zemích a inspirovat se příklady dobré praxe jak v oblasti legislativní, tak v prezentaci ve sdělovacích prostředcích. Vyvrcholením projektu bude ve všech čtyřech zemích vytvoření „družstevního inkubátoru", který má sloužit jako informační a poradenské centrum pro zájemce o družstevnictví. Inspirací pro projekt se stala zpráva Evropského parlamentu z roku 2013, která hodnotila pozitivní příspěvek a odolnost družstev vůči krizi a nabádala členské státy k podpoře a posílení tohoto sektoru, včetně vytvoření potřební právní a finanční infrastruktury. Souvislost s lokální udržitelností i sociálními aspekty se odrazila v zaměření projektu, proto také název „Inkluzivní místní ekonomiky prostřednictvím rozvoje družstev."

 

 

First Previous Next Last

FB FB