Čítať, čítať a ešte viac čítať
Pridá sa k lokálnej skupine mierových aktivistov a začne podpisovať protivojnové petície. Agituje za ženskú mierovú kandidátku do štátnej snemovne reprezentantov. Neskôr, približne od roku 1968 do roku 1975, sa rozpúta hotové peklo a jej odcudzenie vysvetlia informácie, ktoré k nej prenikajú z rozličných sociálnych hnutí. Nakoniec sa stane členkou štábu protivojnovej koalície a zúčastní sa mnohých obrovských demonštrácií, na ktorých bude počuť vystúpenia Howarda Zinna a Noama Chomskeho. Zúčastňuje sa pochodov proti vojne a rasizmu. Zúčastňuje sa na akciách Vezmime si naspäť noc (Take Back the Night alebo Reclaim the Night – pochody a manifestácie proti znásilneniam a iným formám sexuálneho násilia, ktoré sa odohrávali vo viacerých mestách západných štátov – pozn. prekl.). Stotožní sa s feminizmom, rozvedie sa, žije v kolektíve, viac si toho uvedomuje a ďalších 38 rokov sa so svojím partnerom venuje revolučnej agende.

Stále číta. Má rada Druhé pohlavie, v ktorom Simone de Beauvoir vtipne poznamenáva: „Najprv sa však musíme opýtať: čo je žena? Žena má vaječníky... maternicu... A tieto zvláštnosti ju uväzňujú v jej subjektivite... uzatvárajú ju v hraniciach vlastnej prirodzenosti. Často sa hovorí, že rozmýšľa žľazami... Muž jednoducho ignoruje fakt, že v jeho tele sú tiež žľazy, napríklad semenníky... a že vylučujú hormóny. Muž o svojom tele premýšľa ako o priamom a normálnom spojení so svetom. Ženské telo považuje za prekážku a väzenie zaťažené všetkým, čo je preň typické. Preto je ľudská prirodzenosť mužská a muž nedefinuje ženu samotnú, ale porovnáva ju so sebou... Muž o sebe môže premýšľať bez toho, aby premýšľal o žene, žena o sebe nemôže premýšľať bez toho, aby premýšľala o mužovi. Pre muža je pohlavím... absolútnym pohlavím. Žena sa určuje a diferencuje vo vzťahu k mužovi... a nie muž vo vzťahu k žene. Žena je vedľajšia, nepodstatná na rozdiel od podstatného. On je Subjekt, on je Absolútno. Ona je to Druhé.“

Učí sa o socializme, marxizme, anarchizme a iných „izmoch“. Namáha sa, aby pochopila pojmy ako nadhodnota. Domnieva sa, že nemôže byť naozaj radikálna a že nemôže ani písať, kým ich poriadne nepreštuduje. Nie je si ale istá, ako osobe z robotníckej triedy objasní, čo má robiť, prednáška o tom, že „... v kapitalizme je mŕtva práca všetka akumulovaná hodnota minulej práce vlastnená ako kapitál... Mŕtva práca je v rozpore so živou prácou, pretože sa používa na zvýšenie produkcie úžitkovej hodnoty, len ak realizuje výmennú hodnotu a vytvorí zisk.“

Alebo: „Jameson vníma Derridov návrat k mladému Marxovi ako prostriedok formulovania postmodernej virtuality; každodenná prízračnosť, ktorá ničí súčasnosť a realitu bez toho, aby to ešte priťahovalo nejakú pozornosť; označuje originalitu našej spoločenskej situácie, ale zatiaľ sa ju nikomu nepodarilo tak dramaticky reidentifikovať ako čosi veľmi staré – je to vynáranie sa prízračnosti vykupiteľstva, ktoré je diferenčným rozmiestnením techné.“

Učí sa o marxistickom feminizme: „Kapitál a súkromný majetok sú príčinou špecifického útlaku žien, práve tak ako je kapitál vo všeobecnosti príčinou vykorisťovania robotníkov a účasť žien na pracovnej sile je kľúčom k ich emancipácii.“ No keďže ju vychovávali tak, aby nebola súčasťou pracovnej sily, zdá sa, že je vylúčená z radikálneho oslobodzovacieho procesu.

Učí sa o radikálnom feminizme, v ktorom platí, že „všetko súkromné je politické a každá politická téma je nakoniec osobná, a že pôvodné a základné triedne delenie prebieha medzi pohlaviami, a že dôvodom násilia v dejinách je mužská snaha o moc a nadvládu nad ženami, dialektika pohlavia. Takže kľúč k oslobodeniu žien spočíva v eliminácii obchodovania so ženami, povinných sexuálnych orientácií a sexuálnych rolí.“ Ale nepáči sa jej, že v tejto teórii nie je žiadne miesto pre jej brata.

Učí sa o socialistickom feminizme: „Útlak žien je výsledkom partnerstva patriarchátu a kapitálu: patriarchát definujeme ako súbor spoločenských vzťahov, ktoré majú materiálnu základňu a zahŕňajú hierarchické vzťahy medzi mužmi a ich vzájomnú solidaritu, čo umožňuje, aby vládli ženám. Takže pre oslobodenie žien bude potrebné zvrhnúť kapitalizmus aj patriarchát.“ Tento má rada, ale nemá príliš čo povedať k oslobodeniu „farebných.“

Keď sa aktivisti neustále dohadujú, či sa najskôr zaoberať rasou, rodom, triedou alebo niečím iným, premýšľa, prečo sa niekomu zdá, že boj za oslobodenie je bojom proti hierarchii útlakov. Zaznamená aj iný typ povýšenectva (týkajúci sa teórie, praxe, oblečenia a dĺžky vlasov), ktorý jej spôsobuje starosti.

 
Muži v hnutí
Pracuje v protivojnovej skupine, v ktorej sa stretáva s mužmi v hnutí. Zažíva diskusie/stretnutia, na ktorých si muži navzájom hovoria „bratia.“ Zdá sa, že všetky ženy sú tu preto, že patria k niektorému z bratov. Aby lepšie pochopila rôzne druhy radikalizmu, pridá sa k študijnej skupine. Na stretnutiach muži rozprávajú, rozprávajú a rozprávajú. Potom rýchlo niečo povie žena. Bratia to ignorujú alebo ju po piatom slove prerušia. Začnú sa sťažovať na to, že hovorila príliš dlho alebo sa zapoja do masového čistenia od hlienov. Prípadne sa pridajú k vedľajšej konverzácii o tom, čo Marx alebo Foucault v nejakom hrubom zväzku, ktorí práve čítali, napísal na strane 53. Potom si muži na stretnutí ďalej vymieňajú informácie medzi sebou.

Postrehne, že práca v protivojnovej kancelárii má tak trocha podobnú dynamiku ako tradičná domáca/korporátna kancelária. Nie je to však také zlé, pretože bojujú proti vojne. Okrem toho unikla niečomu omnoho horšiemu.
Nakoniec ženy dospejú k názoru, že prijímanie tradičnej úlohy nič nezmení. Spolu s ďalšími začne bojovať za svoje miesto v radikálnom hnutí. Podieľa sa na tvorbe politických médií a divadelných projektov, ktoré majú kooperatívnu štruktúru. Má z toho radosť, ale všimne si, že miera sexizmu a dynamika šéf/robotník stále závisí od úrovne vedomia zúčastnených. Feministky, gejov a zopár farebných v hnutí to trocha znervózňuje. Stále sa kultivuje, ale uvedomí si, že je na tom podobne ako pri zopár posilňujúcich chvíľach, ktoré zažila približne v šestnástich. Zaregistruje, že prostredníctvom politického divadla môže byť v očiach obecenstva takmer „rovná“ mužom. No v politických skupinách nikdy nebude schopná „repovať“ o Habermasovi rovnakým spôsobom ako bratia. Aby to vyrovnala, znova sa uchýli k matkinmu umeniu extrémne efektívne a tvrdo pracovať.

 
Inštitucionalizácia našich hodnôt
Neskôr sa pridá k ľuďom, ktorí vytvárajú mediálny projekt. Pomocou nehierarchickej organizačnej štruktúry a postupov sa doň pokúšajú začleniť demokraciu na pracovisku. Prekonávajú utláčateľské formy pracovných úloh a korporátneho usporiadania. Každý vykonáva zmes intelektuálnych, mechanických, kreatívnych a obchodných úloh. Dospejú k súboru princípov, ktoré si vedia poradiť s typickými hierarchiami, deľbou práce a štruktúrou rozhodovacieho procesu. Zažila mnohé „alternatívne“ progresívne projekty, v ktorých pretrvávajú a nevyhnutne ich vracajú k nejakej forme utláčateľskej deľby práce.

Príjmu nasledovné rozhodnutie:
(1) každá informácia, ktorá je pre rozhodovanie dôležitá, musí byť dostupná všetkým účastníkom projektu
(2) prijímanie a prepúšťanie je možné len na základe dobrého porozumenia a so súhlasom všetkých účastníkov projektu, a nie zopár jednotlivcov alebo podmnožiny, ktorá pozýva nových členov kolektívu
(3) žiadna monopolizácia schopnosti zaobstarávať zdroje potrebné pre projekt
(4) participatívna demokracia pri rozhodovaní (vrátane hlasovania o otázkach týkajúcich sa všetkých, pri ktorom má jeden človek jeden hlas) a samospráva vlastnej situácie
(5) rovnomerné rozdelenie platov
(6) rovnosť pracovných úloh podľa podmienok a oprávnení, ktoré poskytujú tak, aby každý člen kolektívu vykonával kombináciu úloh porovnateľnú s úlohami ostatných (t.j. vyvážené komplexy zamestnaní)

Naša dospelá dievčinka sa stále rozvíja. Spomína si, že počas sedemnástich školských rokov prehovorila len občas. Teraz sa začne zúčastňovať diskusií a rozhodovacieho procesu. Zaregistruje, že keď je príliš aktívna alebo hovorí príliš autoritatívne, niektorí spolupracovníci sa jej posmievajú, že je príliš mužská (zdá sa, že je to nesprávne). Ale pokračuje a podarí sa jej skombinovať politickú prácu s tým, čo má rada – s divadlom, vytváraním a produkovaním rôznych vecí, spoluprácou na nich a získavaním nových zručností. Náplňou jej práce je cestovať a rozprávať sa s ľuďmi v samosprávnych robotníckych kolektívoch, továrňach vo vlastníctve zamestnancov a antiautoritárskych hnutiach. Títo ľudia sa snažia pomocou zhromaždení, na ktorých sa prijímajú rozhodnutia, vytvoriť skutočnú demokraciu uplatňujúc hodnoty solidarity, rovnosti, rozmanitosti a samosprávy.

Uvedomí si, že predovšetkým pri „obťažujúcich“ ľuďoch vtiahnutých do procesu problémy so štruktúrou pretrvávajú. A predsa je presvedčená, že toto alternatívne usporiadanie na pracovisku môže eliminovať všetky (rodové, rasové a triedne) hierarchie. Ak ho použijeme v iných oblastiach, mohlo by napokon dokonca umožniť ženám, aby sa v rodinách a pri inom úsilí stali rovnocennými partnermi.

 
Participatívna spoločnosť
V istej chvíli sa naša dievčinka stane starou mamou. Obáva sa o budúcnosť svojich vnúčat. Všimne si, že deťom narodeným po roku 1960 nie je možné na základe triedy, rasy a rodu tak ľahko predpovedať životy do veľkých detailov. Vníma to ako hlbokú, pozitívnu zmenu. Dobre si však uvedomuje, že keď svojim vnúčatám bez romantizujúceho opisu, aký podľa nej určite budú počuť v škole, vykreslí svet, v ktorom budú vyrastať, nevyhne sa litániám o vojnách, zhoršovaní životného prostredia, hrozbe atómového vyhladenia, dusivej nespravodlivosti, pretrvávajúcom násilí proti ženám (a ich objektivizácii) a ďalším bojovníčkam a bojovníkom proti predpísaným rodovým úlohám. Nebudú si myslieť, že je šialená? Nebudú sa na ňu spýtavo pozerať a hovoriť: „Robíš si srandu?“ Úprimne povedané, v určitých chvíľach by nechcela, aby to všetko vedeli.

Zaregistruje, že čím ďalej sa čerpajúc z energie 60-tych rokov a nasledovných hnutí veci dostali, tým radikálnejšie zmeny je potrebné obhajovať, pretože základné inštitúcie sa nezmenili. Zdá sa, že mainstreamová mládež (zaplavená mediálnymi, kultúrno – rodovými, triednymi a rasovými odkazmi) dáva prednosť tradičnejším a predvídateľnejším spôsobom. Samotné patriť k radikálom sa stalo niečím podobným, ako byť členom predvídateľného triedneho, rasového a rodového klubu, ktorý je uzavretý, aby proti silnejúcemu pravicovému útoku ochránil a udržal integritu politiky každej skupiny.

Ľutuje, že toho pre svoje deti a vnúčatá nemohla urobiť viac. Ľutuje, že jej vlastný život nemohol byť iný. Láme si hlavu nad tým, aký svet by mohla považovať za vľúdny a vzrušujúci. Vie, že nechce taký svet, v ktorom je „rovnoprávna“ len dovtedy, kým nevystupuje ako prvé pohlavie, čo znamená, že je jej stále určená rodová úloha. V skutočnosti by rada prestala byť „tým Druhým“, a získala status plnohodnotného človeka.

Celkom isto nechce svet, v ktorom sa veľkosť mozgu, genetické vlohy, trieda, rasa, rod a čokoľvek iné používajú na to, aby definovali ju a jej život. Keďže má radosť z rozdielov medzi kultúrami, chcela by svet, v ktorom nie sú rozdiely základom utláčateľskej hierarchie, ale príspevkom k vzrušujúcej rozmanitosti.

Vie, že by sa jej páčil svet, v ktorom by jedným z cieľov bolo, aby ona (a jej brat, či ktokoľvek iný) mohla naplno rozvinúť svoj potenciál, v prípade že to neznamená byť masovým vrahom/sociopatom. Verí, že taký svet je možný, pretože ako príslušníčka „druhého pohlavia“ vyrastajúca prevažne v spoločnosti žien zažila láskavejšiu ľudskú povahu. Verí vo vrodenú ľudskú dobrotu a podľa vlastného prípadu vie, že huspenina (hanblivá vystrašená dievčinka) vychovávaná v rigidnom hierarchickom systéme, ktorý určuje rasa/trieda/rod, môže len za 45 minút radikálne zmeniť svoje vedomie a rozvinúť sa v niekoho celkom iného.

Bola by rada, keby ju rodičia a iní dospelí starajúci sa o jej výchovu považovali za učnicu dospelosti a nie za projekt modifikácie správania alebo študentku v škole poslušnosti, ktorá sa učí nielen to, kedy má sedieť, ale aj ako má sedieť a ako pri tom vyzerať pekne. Znamená to, že ona a jej brat by sa mali učiť, ako byť nezávislými, ako sa o seba rovnocenne postarať, a nie aby sa učila ako variť, šiť a upratovať dom, kým jej brat sa nič také neučí. Koncept učňovských rokov sa jej zdá lepší ako rodičovstvo typu „do 21 si na mňa odkázaná, tak rob, čo ti poviem.“

Predstavuje si svet s inštitúciami podporujúcimi spoluprácu, beztriednosť a nepredpísané rodové vzťahy, v ktorom by mohla žiť pestrý kreatívny život a podieľať sa na rozhodovaní o svete, spoločnosti, komunite a „rodine“, do ktorých sa narodila.

Páčilo by sa jej, keby učňovské roky zahŕňali niektoré obvyklé veci – čítanie, písanie a aritmetiku – ale aj vyučovacie postupy, ktoré by ju pripravili na život vo vzrušujúcej spoločnosti dospelých. Chcela by, aby sa spoločnosť podobala na demokratické pracovisko, ktoré zažila pri mediálnom projekte. Chcela by, aby v nej prevládala atmosféra kreatívnej spolupráce, pri ktorej by každý mohol prežívať hlboké šťastie zo schopností a prínosov ostatných.

Predstavuje si spoločnosť usporiadanú celkom inak. Pred vyváženou prácou, rodinou a všetkým ostatným, by (približne od osemnástich rokov) dala prednosť garantovanému príjmu zo sociálneho zabezpečenia alebo zmluve, ktorá by jej potvrdila právo na základné potreby: jedlo, prístrešie, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a cestovnú poukážku na rôzne ekologicky bezpečné dopravné prostriedky (vlaky, vznášadlá, bicykle, a pod.)

Výmenou za túto zmluvu o sociálnom zabezpečení by spolu s ostatnými prijala rôzne spoločenské záväzky. To by jej pomohlo rozvinúť a zužitkovať jej osobný potenciál a zároveň zaručilo, že môže prežiť rôznorodý, bezpečný a zaujímavý život. Najradšej by to nazvala „vyvážený komplex života.“

Vyvážený komplex života
Páčilo by sa jej, keby ona (a jej brat) získali sociálny príjem na rôzne záležitosti, medzi ktorými by boli prinajmenšom:

Politické rady (niečo ako lokálne/regionálne/národné zhromaždenia s rozhodovacími právomocami, ktoré by slúžili na kľúčovú pomoc pri kritických situáciách, ako občianske mierové jednotky, vykonávali činnosť porotcu)
Spoločenská produkcia (rozličné komunity by sa podľa toho, čo chcú/potrebujú o jej podobe dohodli na zhromaždeniach)
Životné prostredie (starostlivosť o svet okolo ľudí, ktorá by zahŕňala recyklovanie, mestské plánovanie, architektúru, zber odpadu, zdravie zvierat)
Opatrovateľstvo alebo poručníctvo (starostlivosť o ľudský svet – rodičovstvo, poradenstvo pre učňov, starostlivosť o deti a starších, vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, potreby komunity)
Kultúra (umenie, hudba, divadlo, tanec, hry, šport, písanie, médiá)
Iné (čas na seba, voľno, skúmanie, cestovanie, inventarizácia, stanovenie nového súboru vyššie spomínaných oblastí).

V každej z týchto oblastí by ona (a jej brat) mali vyvážený súbor úloh. Približne v šiestich rokoch by bola rada učnicou v mládežníckom zhromaždení, kde by mohla diskutovať o podobných témach, ako sa diskutuje na zhromaždeniach dospelých. Predovšetkým o otázkach, ktoré sa týkajú jej (a jej brata). Tu sa môže naučiť niečo o politických problémoch a o tom, ako diskutovať a demokraticky rozhodovať, čo ju pripraví na participáciu v dospelosti. Myslí si, že šesť rokov je vek, v ktorom je vhodné začať, pretože so svojimi deťmi a vnúčatami v tom veku viedla úžasné, ničím nezaťažené diskusie a je si istá, že deti môžu pomôcť vytvoriť lepšiu spoločnosť, ako je tá súčasná.

Predstavuje si, že ako učnica dospelosti by dostala vzdelanie, ktoré by zahŕňalo štúdium rôznych informácií a zručností potrebných pre výber budúceho súboru záväzkov. Takže popri participácii v politických zhromaždeniach a štúdiu niektorých obvyklých predmetov, ktoré by rozvíjali všeobecné vzdelanie a logické myslenie, by sa chcela dozvedieť niečo o všetkých rozmanitých alternatívach v kategóriách kultúra, životné prostredie, spoločenská produkcia a opatrovateľstvo.

Predstavuje si, že v trinástich rokoch by bola pripravená striedavo sa učiť v týchto oblastiach, takže asi v šestnástich by sa mohla stať nezávislou na rodičoch/poručníkoch/učiteľoch, získať zmluvu o sociálnom zabezpečení a začať navrhovať vlastný počiatočný vyvážený komplex života. Predstavuje si, že v dospelosti by nemusela neustále žonglovať so svojím časom (ako v súčasnej spoločnosti, v ktorej ekonomický život dominuje a rozdeľuje rody, triedy a rasy do rozličných zamestnaní, komunít a oblastí života) a jej (a bratov) súbor záväzkov by namiesto toho zahŕňal širokú škálu rôznych oblastí, t.j. niektoré aspekty kultúry, spoločenskej produkcie, aktivity v politických radách, starostlivosti o životné prostredie a opatrovateľstva, ktorým by sa v závislosti od svojho veku a životných okolností venovala každodenne, alebo raz za týždeň, mesiac či rok.

Chcela by, aby táto spoločnosť poskytovala čas na inventarizáciu, preto do zoznamu začlenila kategóriu „iné.“ Predstavuje si, že by bolo dobré, keby ľudia približne každé tri roky požadovali celospoločenský (prípadne globálny) oddych. Zišli by sa všemožné rady, inventarizovalo by sa, diskutovalo o spoločenských cieľoch, upravili by sa životné komplexy a komplexy zamestnaní a stanovili pokyny a priority pre ďalšie obdobie.

Verí, že svet, podobný tomu, aký si predstavuje, v ktorom rod, trieda a rasa/etnicita viac nepredurčujú to, ako budú vyzerať ľudské životy, by mohol viesť nielen k postsexistickej spoločnosti, ale aj k postrasistickému a posttriednemu svetu. Ekonomika bola počas tridsiatich rokov, ktoré venovala ľavici, centrom revolúcie degradujúcej ostatné oblasti do postavenia doplnkov. Verí, že bez zmeny rasových/triednych/rodových hierarchií vo vedomí, správaní a pri životných voľbách, ktoré vznikajú v rodinách po narodení, neprebehne žiadna revolúcia pre ženy, a ani pre ostatných, definovaných rovnako ako „to Druhé.“ Znamená to, že neprebehne vôbec žiadna revolúcia.

Je si tým istá sčasti pre obrovský podiel revolucionárok na udalostiach pred, počas a po spoločenskej a kultúrnej vzbure na konci šesťdesiatych rokov. Výsledkom, ktorý zažila, bola progresívna trajektória od predpísanej rodovej/triednej/rasovej hierarchickej kultúry jej rodičov k nej samotnej a rodičovstvu jej detí.

Ako dievčinka narodená v roku 1942 by rada vyrastala vo svete, ktorý by uvítal jej participáciu a v ktorom by sa občania radovali z konkrétnych prínosov a potenciálov ostatných. Bol by to určite dobrý dôvod, aby sa naša dievčinka pozerajúca z kolísky usmievala. Možno sa usmievajú aj ostatné dievčinky (a ich bračekovia). A mašle zdobiace ich nemocničné postieľky hrajú všetkými farbami dúhy.

Preložil Peter Vittek

Postsexistická spoločnosť I.