Medzinárodný záujem o Irán je medzi iným taký veľký aj preto, že tento štát a ďalšie krajiny v regióne, silne ovplyvnenom islamom disponujú celosvetovo najdôležitejšími zdrojmi ropy a zemného plynu. Z perspektívy Spojených štátov amerických nebola revolúcia v Iráne ničím menším než geopolitickým šokom.

Najnovšie revolučné procesy v arabskom svete v západných štátoch nanovo roznietili diskusie o „politickom islame". Aby sme mohli posúdiť jeho význam, je potrebné najprv dospieť k primeranej definícii tohto fenoménu, avšak tento krok zväčša pri prezentovaní názorov chýba.

V zásade dosiaľ existujú dve priblíženia k tejto téme. „Orientalistická", respektíve kultúrne esencialistická škola tvrdí, že islam determinuje politické, ekonomické a sociálne skutočnosti. Tento pohľad zastáva napríklad Samuel Huntington v jeho známej knihe „Stret civilizácií". Podľa orientalistov nielen formuje rovnakosť „islamského sveta", ale zároveň aj vytvára rezistenciu voči zmenám. Zdôrazňovanie náboženstva ako hlavného znaku vysvetľovania spoločenských vzťahov však nenájdeme len u orientalistov. Islamisti fundamentalistického razenia argumentujú podobne.

Opačný názor zdôrazňuje štrukturálne znaky, ktoré sa zrodili v dlhodobom historickom kontexte. Analýzy tejto školy zohľadňujú rôznorodé faktory vrátane socio-ekonomických podmienok, politických procesov, historických zmien, triednych konfliktov a revolúcií.

Aktuálna „arabská jar" otriasla základnými predpokladmi orientalistov a možno ich aj definitívne vyvráti. V moslimských spoločnostiach totiž evidentne existuje túžba po zmene a revolučný popud nepramení vo viere. V Tunisku, Egypte a aj inde sa omnoho viac manifestuje túžba po univerzálnych právach a slobodách a sociálnej spravodlivosti.

Knihy o Iráne, o ktorých píšem nižšie, nepatria k orientalistickej škole. Každá z nich prináša špecifický prístup k téme.

Citlivé putovanie časom

Hamid Dabashi v knihe Irán: Vyrušovaný ľud (Iran: A People Interrupted, 2007) analyzuje takmer dvesto rokov dejín z literárnej, intelektuálnej a politickej perspektívy. Autor berie čitateľa na púť časom naprieč dôležitými udalosťami. Z Dabashiho uhlu pohľadu Iránci viac než storočie zápasia o demokraciu. Tento boj vždy musel odolávať „vnútornej a vonkajšej tyranii". Za najdôležitejšie zástavky púte považuje antikoloniálnu tabakovú revoltu na konci 19. storočia, konštitučnú revolúciu zo začiatku 20. storočia, hnutie za znárodnenie ropy za premiéra Muhammada Mosadeka v päťdesiatych rokoch a „islamskú revolúciu" na konci sedemdesiatych rokov.

Dabashi popiera tézu, že v Iráne existuje napätie vo vzťahu medzi tradíciou a modernou a tvrdí, že to je len „vyfabrikovaný paradox". Omnoho viac podľa neho krajinu ovplyvňuje skúsenosť „antikoloniálnej modernity", ktorá vznikla v 19. storočí. V multikultúrnej a pluralistickej konštitučnej revolúcii z počiatku minulého storočia vidí Dabashi pôvod troch ideologických formácií, ktorú sú dodnes relevantné: liberálne demokratický nacionalizmus, demokratický socializmus a teokratický islamizmus. Tieto tri ideológie nestoja bezpodmienečne len proti sebe, ale omnoho dôležitejšie sú ich spoločné korene v boji proti kolonializmu a to, že na seba navzájom silne pôsobia.

Dabashi píše, že v Iráne existuje predstava o modernom národnom štáte, kde majú miesto a vplyv aj ženy a náboženské menšiny, čo zahŕňa predstavu o občanoch štátu a dôležitej úlohe slobodných médií a intelektuálov. Represia šáhovho režimu, ktorý bol v úzkom spojení s koloniálnymi mocnosťami, však zabránila tomu, aby sa uvedená predstava mohla presadiť a uskutočňovať.

Šiítske vierovyznanie predstavuje podľa Dabashiho svojim politickým zameraním celkom prirodzene opozičnú pozíciu. Aj táto skutočnosť silne ovplyvňuje skutočnosť, že ako náhle preberie táto konfesia štátnu moc, rýchle sa skorumpuje, tak ako sa to deje v islamskej republike. Tento autor zdôrazňuje potrebu kontextovej analýzy aj pri skúmaní úlohy šiítskeho duchovenstva v politickom vývoji. Na základe takejto analýzy potom rozlišuje medzi progresívnymi klerikmi, ktorí vytvárajú opozíciu proti nespravodlivej nadvláde a konzervatívnej časti duchovenstva, ktoré je previazané s mocou. To vysvetľuje, prečo niektoré dôležití zástupcovia duchovných sympatizujú s demokratickými hnutiami. Šiítski duchovní v Iráne jednoducho netvoria monolitický blok, a preto časti z nich nijako nevyhovuje militarizácia systému vytvoreného v mene viery.

Rôznorodé hlasy

Elaheh Rostami-Povey cituje v knihe Iránsky vplyv: Nábožensko-politický štát a spoločnosť vo svojom náboženstve (Iran's Influence: A Religious-Political State and Society in its Region, 2010) mnoho očitých svedkov. Opiera sa o výpovede Iráncov, Iračanov, Libanončanov, Palestínčanov a Egypťanov z rokov 2007 až 2009. Jej informátormi sú novinári, utečenci, exulanti a vedci. Medzi nimi sú islamskí modernisti, sekulárni ľavičiari, nacionalisti a feministky. Opisuje ako všetkých zjednocuje túžba po demokracii a slobode.

Jej kniha ponúka encyklopedické pozorovanie internej dynamiky nábožensko-politického štátu v Iráne. Upozorňuje, že jeho vnútorné rozpory viedli k objaveniu sa nového demokratického hnutia, ktoré nespochybňuje vieru o sebe, ale režim.

Zároveň vysvetľuje, prečo zahraničná politika tohto režimu nachádza ohlas v regióne, v ktorom sa väčšina ľudí identifikuje s iránskym postojom voči Spojeným štátom americkým, Izraelu a „vojne proti terorizmu". Kritické vyjadrenia Teheránu podľa nej nachádzajú súhlas v neposlednom rade aj preto, že veľa arabských autokracii spolupracuje s Washingtonom a sloboda prejavu dosiaľ v týchto krajinách nebola možná.

Rostami-Povey zdôrazňuje, že existuje viacero foriem „politického islamu", ktorým možno porozumieť len v rozličných historických a sociálno-politických súvislostiach. Píše, že islamisti v Iráne, Moslimské bratstvo so svojimi rôznymi odnožami, Hizballáh v Libanone a Hamás v Palestíne sa od seba odlišujú a že všetky tieto hnutia zápasia s vnútornými rozpormi. Rozličných islamistov však spája to, že zmobilizovali širokú podporu rôznych vrstiev obyvateľstva, pretože sa postavili proti imperializmu a sionizmu.

Pojem „islamský fundamentalizmus" podľa Rostami-Povey zahaľuje diverzitu islamizmov. Takýto spôsob „homogenizácie a esencializácie" činí slepým voči dynamike zmien a tým zbližuje orientalizmus a islamofóbiu. Varuje, že pretrvávajúce nepriateľstvo západu voči Iránu a islamistickým hnutiam nakoniec len posilňuje konzervatívne sily.

Arshin Adib-Moghaddam prichádza v knihe Irán vo svetovej politike: Otázka islamskej republiky (Iran in World Politics: The Question of the Islamic Republic, 2007) k podobným záverom. V tejto práci rozvíja zaujímavú teóriu o vzájomnom pôsobení medzi spoločenskou kultúrou a štátnymi inštitúciami. Píše, že pre „anti-hegemonické utópie" ako marxizmus, komunizmus, maoizmus a islamizmus sa politická kultúra v Iráne v šesťdesiatych rokoch radikálne zmenila. Práve preto vraj revolúcia sledovala „utopicko-romantické" ideály a tie sa pretavili do inštitucionalizovaných noriem islamskej republiky a pôsobia až dodnes na kultúru zahraničnej politiky.

Všetky tri knihy týchto uznávaných autorov tvoria pre pochopenie Iránu a „politického islamu" dôležité základy, pretože predstavujú kontext v jeho celkovej komplexnosti. Bez tohto postupu sa dá veľmi rýchle skĺznuť k chybným postojom plným predsudkov. Tieto knihy pripomínajú, že politické prúdy sa nevyvíjajú vo vákuu, ale vždy v závislosti od vnútorných ako aj vonkajších sociálnych, ekonomických a politických vzťahov. Bez ich skúmania ich nemožno pochopiť. Predstavy o monolitickom islamizme nie sú len klamlivé, ale aj nebezpečné.

Autor je politológ. V súčasnosti pôsobí ako hosťujúci docent na University of Westminster v Londýne. Napísal knihu Der Iran-Konflikt und die Obama-Regierung: Alter Wein in neuen Schläuchen?; Webová stránka: fathollah-nejad.com

Preložil Peter Nedoroščík