Jedným z prvých príkladov, určite najrozsiahlejším a metodicky najkomplexnejším podujatím urbanistického a krajinárskeho zamerania, spojeného so sprístupnením významných diel historického priemyselného dedičstva v kombinácii ich muzealizácie a vhodného využívania novými funkciami, sa stala v polovici 90-tych rokov minulého storočia príprava medzinárodnej výstavy stavebníctva v Nemecku pod názvom IBA Emscher Park. Vyústil do nej vývoj poznania a zhodnocovania historického kultúrneho fenoménu industriálnych pamiatok kultúrneho dedičstva, inšpiratívnych aj ich špecifickou umelecko-historickou dimenziou. (Tohto roku napríklad 9. medzinárodný kongres montánnej histórie v rakúskom Schwazi a Halle si stanovil za hlavnú tému „Baníctvo a umenie – výtvarné umenie, architektúra, stavebný obraz mesta, maľba“.)

Pochopeniu nezastupiteľnej úlohy historického priemyselného dedičstva v dejinách ľudskej civilizácie vývojovo predchádzali jeho rané fázy s medzinárodnými konferenciami v1973 v Iron Bridge, Veľká Británia, a ďalšie, ktoré reagovali na ich bezhlavú likvidáciu, až po kvalitatívne prelomovú v roku 1986 vo francúzskom Le Creusot, s následne vytvorenou Medzinárodnou komisiou na zachovanie priemyselného dedičstva – TICCIH UNESCO v roku 1978. V Československu v 80. rokoch vznikla Sekcia na ochranu priemyselného dedičstva pri Národnom technickom múzeu v Prahe, po rozdelení štátu pokračovala ako Česká sekcia TICCIH, na Slovensku nevznikla.

Ako inde, aj u nás sa rozvíjala pozornosť industriálnemu dedičstvu, ťažiskovo z pohľadu hospodárskych dejín s oporou v poznanom obraze histórie technologického vývoja, najmä vo sfére bansko – hutníckeho komplexu v stredoveku a v počiatkoch novoveku. Ale tiež v prvých koncepciách pamiatkovej sféry. Zistené poznatky z tejto etapy pozornosti technickým pamiatkam zhrnul významný slovenský pamiatkar Vendelín Jankovič v konštatovaní, že „Slovensko je od dávnych čias klasickou krajinou technických diel a zachovaný fond technických pamiatok je kultúrna hodnota, s ktorou sa treba zodpovedne a na vedeckých základoch zaoberať“.

Významný odborný seminár k téme Technických pamiatok Bratislavy zorganizovala Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave v roku 1984, koncipovaná na vlastnej teoreticko-metodologickej osnove Kultúrno – historickej a sociologickej topografie, v tom čase už aj s nepochybnou oporou v preklade Memoranda z Le Creusot (1982), čo sa prejavilo v širokom spektre spoločenskej zaangažovanosti odborníkov rôznych inštitúcií, vrátane politických. Seminár vyvolal v odbornej i laickej verejnosti veľký záujem. Nie všetky návrhy na zákonnú ochranu industriálnych objektov, prijatých v jeho záveroch, sa podarilo realizovať, predovšetkým s odôvodnením, že veľká časť navrhovaných diel bola v tom čase v stave vysoko produktívnej činnosti. (Francúzsku sa podarilo vytvoriť kompletný zoznam v roku 1978 napriek tejto skutočnosti.) Avšak záujem o technické a priemyselné pamiatky sa po roku 1990 začal meniť. Podstatná časť fondu historického priemyselného dedičstva sa po reformách reštrukturalizácie a privatizácie priemyslu, napriek ešte vysokým štátnym intervenciám do modernizácie niektorých sektorov (napr. do cukrovarníctva, jadrovej energetiky) ocitla nielen v útlme, ale v priamo v situácii fyzickej likvidácie, ich hodnota sa dosiaľ vníma (realitnými záujemcami) najmä v pozemkoch. Celý historický zákonom nechránený industriálny fond sa ocitol v ohrození, ako produkčné zanikli nielen továrenské súbory, ale celé priemyselné odvetvia (podobne v ostatných postsocialistických európskych krajinách). Úsilie o ochranu tohto hodnotovo nerozpoznaného a zákonom nechráneného fondu kultúrneho dedičstva sa stalo nanajvýš aktuálnou a naliehavou témou. Zdá sa, že u nás nastúpila radikálne odlišná cesta ako v západoeurópskych krajinách. So značnou pozornosťou ju monitorovalo medzinárodné odborné spoločenstvo, svoje dlhoročné skúsenosti začali prezentovať na odborných podujatiach v krajinách strednej a východnej Európy. Z ich pohľadu sa im javil nepriaznivý vývoj v tomto priestore napr. ako dôsledok „absencie odbornej pripravenosti, nedostatočnej horizontálnej spolupráci zodpovedných orgánov a v absencii vzniku špecializovaných odborných inštitúcií“.

V západoeurópskych krajinách totiž od 70-tych rokov minulého storočia v koordinácii štátnych, komunálnych a inštitucionálnych iniciatív, reagujúcich na odborné referencie, prebehla široko publikovaná osvetová činnosť venovaná odbornej i laickej verejnosti, ktorou zrozumiteľne objasňovala rôznymi formami(výstavy, expozície v tlačových, elektronických médiách, filmoch...) sféru kultúrno-historických hodnôt v industriálnom dedičstve a tiež ich význam a miesto v dejinách národov a civilizácií „ako dokumenty technickej vyspelosti, technickej kultúry a technickej tradície, ktorá sa ráta k tým najdôležitejším prejavom výkonov priemyselne vyspelých národov a bytostným záujmom každého z nich je zabrániť premrhaniu kultúrnych hodnôt, obsiahnutých v priemyselnom dedičstve a neobmedziť ich len na papierovú dokumentáciu v slávnostných zborníkoch“ (Nemecký národný reprezentant TICCIH, vo svojom bulletine na medzinárodnom veľtrhu pamiatok , Lipsko, 1993).

Konkrétne formy podpory štúdia, poznávania a prezentácie hodnôt priemyselného dedičstva sa prejavili zakladaním vedecko-výskumných inštitútov, katedier – ústavov dejín vied a techniky na univerzitách, spoločných muzeálno-priemyselných asociácií, ako aj realizáciami transformovania výnimočne hodnotných industriálnych objektov (železničných staníc, baní, hút, textiliek, atď.), resp. celých výrobných súborov ich muzealizovaním na kombinované technicko-umelecké či vedecko-technické múzeá. Ako dobrý príklad týchto snáh možno uviesť Múzeum textilu v Prate. „Taliansky Manchester“ od stredoveku tvoril produkčné vlnárske zázemie bankového a obchodného centra Florencie a základ jej bohatstva. Múzeum textilu sídli v autentických priestoroch rekonštruovaného objektu továrne v samom srdci mesta. Jeho základ tvorí moderná expozícia dejín textilnej výroby, technických zariadení, tkáčskych techník a zachovaných historických textílií. Časť priestorov a nádvorie s vodným rezervoárom a vertikálnou dominantou – komínom, ako základným znakom a dokladom éry parného pohonu, sa programovo využívajú na firemné spoločenské akcie. Vo vyhradenom krídle pôsobí knižnica pre deti a mládež mestského inštitútu kultúry a vzdelávania.

Osobitná pozornosť sa začala venovať vytváraniu múzeí priemyselného dedičstva. K takým, ktoré sa na takýto profil od 70-tych rokov pripravovali, patrí napr. vznik Múzea industriálneho dedičstva v Bologni, s prezentáciou nielen významu priemyselnej éry, ale aj zmyslu sprístupňovania dokumentu historického industriálneho diela, so stálymi expozíciami, ktorými sa mesto a oblasť zapísali do priemyselných dejín vyspelých spoločností industrializovanej západnej Európy a sveta, s ich charakteristickými technickými zariadeniami a strojmi, dôsledkom ktorých „sa zmenil obraz sveta a štruktúry spoločnosti“. Silnými bodmi stálych expozícií je prezentácia historického hydraulického systému mestských kanálov, ekonomická a technická povesť Bologne v 300-ročnej tradícii hodvábnického priemyslu (od „Modernej doby“ - t.j. 15. storočia), kvôli ktorej sa múzeu na základe vedeckého výskumu správ a historických dokumentov podarilo realizovať rekonštrukciu boloňského hodvábnického spriadacieho mlynu na vodný pohon. Múzeum prezentuje procesy vývoja poznania prírodných zákonov hydrauliky (Torricelli), elektrotechniky (Marconi), pramene a rozvoj mechanického priemyslu v motocyklovom a automobilovom strojárstve (bratia Ferrariovci). Cez unikátne modely zo strojníckych priemysloviek vedie návštevníka ku komponentom modernej fabrickej produkcie tlačiarenskej a obalovej techniky, až po formy diaľkového ovládania a kontroly moderných strojov. Stále a premenné výstavy, vznikajúce v spolupráci s Asociáciou priemyselníkov sa realizovali v zachovanom historickom objekte s tunelovou okružnou pecou typu Hoffmann v bývalej Galottiho tehelni. (Vo významovom zhodnotení tejto technickej pamiatky možno vidieť kurióznu súvislosť s priemyselnými pamiatkami na Slovensku. Práve na našom území sa nachádza ešte posledný kompletne zachovaný tento druh technickej histórie keramického priemyslu.) Sústavná koncepčná práca s mládežou s ponukou vyučovania v laboratóriách fyziky a chémie významne prispieva k jeho aktuálnej príťažlivosti, vďaka ktorej múzeum prijíma 30- tisíc návštevníkov ročne.

Cesta industriálnou kultúrou

V sprievodných diskusiách prípravy Medzinárodnej stavebnej výstave IBA Emscher Park v polovici 90-tych rokov 20. storočia zaznel, spočiatku ako vedľajší, zámer rozvinúť turistiku v Porúrí v súvislosti s rozsiahlou regeneráciou devastovaného priemyselného územia. Zo začiatku sa prijímal skôr s nedôverou. Naplnenie vízie IBA Emscher Park, vymedzené desaťročím medzi rokmi 1989 až 1999, podporili inštitúcie a orgány od úrovne miestnej správy, krajinskej vlády, až po iniciatívu spolkovej vlády Nemecka a Európskej únie, vrátane intervencií do rozvoja podnikateľského sektoru a zamestnanosti, dôležitých legislatívnych krokov. Od týchto východísk sa odvíjali medzinárodné súťaže, výstavy. Súčasťou série projektov, motivovaných predovšetkým hľadiskami ekonomického rozvoja územia (od 70-tych rokov s výrazným útlmom počas krízy uholného a oceliarskeho priemyslu) s riešením sociálnych problémov, tvorbou nových pracovných príležitostí, a tiež s nevyhnutnosťou likvidovať ekologickú záťaž výrobných areálov.

Aj podľa oficiálnych dokumentov k úspechu podujatia prospelo, že projekty, intervencie a investície boli spojené s témou priemyselného dedičstva, ako rozhodujúcej pečate v pamäti miest, ich genia loci, ktoré prechádzajú premenou.

So zmenou využitia územia, pri premene hodnotových meradiel a nárokov na trávenie voľného času, opustené industriálne objekty, predtým verejnosti neprístupné, teraz s ich novoobjavovanými hodnotami získali na význame ako turistické, komerčné a zábavné centrá, ktoré významne prispievajú k ekonomicky merateľnému rastu miestnych príjmov a zamestnanosti.

Vo východiskovom zadaní regenerácie Severného Porýnia – Vestfálska sa predvídavo predpokladalo využiť pozitívny potenciál autentickej industriálnej histórie ako sprostredkovateľa ekonomických a kultúrnych aktivít v území, pretože práve tá im dodáva zmysel, dôveryhodnosť. Ich originálne estetické a pamiatkové hodnoty predstavujú zakotvenie v čase a uľahčujú orientáciu v budúcej perspektíve. Vďaka tomuto konštruktívnemu projektu sa veľký počet menších i väčších priemyselných stavieb a areálov tiež dočkal vyhlásenia za kultúrne významné objekty hodné ochrany. Stali sme sa tu svedkami doteraz najzreteľnejšieho systematického posunu vnímania ich roly, a zároveň dôkazu zrodu nového kultúrneho postoja spoločnosti. Ťažký priemysel sa v dlhodobom pláne postupných krokov úspešne nahradzuje priemyslom turistiky, športu, spoločenských podujatí, kongresov a zábavy. O fenoméne úspešnosti najzložitejšej formy konverzie súborov ťažkého priemyslu a o ich novej príťažlivosti sme sa presvedčili pokusom o návštevu povestnej Haly storočia v Bochumi – ostali sme pred jej bránami, do posledného miesta vypredanej na mesiac vopred.

Prehliadkové trasy umožňujú zoznámiť sa s doterajšími výsledkami medzinárodnej výstavy IBA Emscher Park pozdĺž rieky Ems a kanálu Rýn – Herne. Vďaka veľkému návštevníckemu úspechu tohto koncepčného podujatia, postupne sa odvinula, najmä zásluhou Nemeckej spoločnosti pre industriálnu kultúru v Duisburgu, idea Route der Industriekultur, prepojenej siete tematických turistických ciest po priemyselných a technických pamiatkach a atrakciách oblasti Porúria.

Dobrú predstavu o úspešnosti tohto projektu konverzie veľkého územia si možno urobiť z údajov o jeho návštevnosti. Už prvý rok po skončení výstavy IBA v roku 2000 vyhľadalo iba jednu z najväčších atrakcií, voľne prístupný „industriálny krajinný park“ v priestore bývalých hút severne od Duisburgu okolo 4 miliónov ľudí a asi 800-tisíc návštevníkov sa tu zúčastnilo kultúrnych a spoločenských podujatí, ktoré usporiadali mnohé organizácie a súkromné firmy. Znamenali okamžitý prínos pre zabezpečenie chodu prevádzky, údržby, a predovšetkým vo vytvorení 500 nových pracovných príležitostí.

Zámerom rozvinúť turistiku na historických pozostatkoch priemyslu previazaním dovtedy roztrieštených aktivít a akcií, usilujúcich sa o zmapovanie, využitie a záchranu stôp industriálnej histórie, podarilo sa dospieť k cielenej premene atmosféry a imidžu Porúria. Výsledky rozdielnych prístupov pre dosiahnutie synergického efektu sa ponúkali súbežne v rámci jednotnej propagácie a racionálneho marketingu, vrátane ich umeleckého dotvorenia, akceptovania hľadísk pamiatkovej ochrany, presadenia ponuky pamiatok a atrakcií, podporené veľmi intenzívnou publicitou.

Chrbticu turistickej siete tvorí 19 zakotvení dôležitých historických a krajinných dominánt, vzájomne prepojených viac ako 400 kilometrov vyznačených ciest, dostupných automobilovou verejnou a individuálnou dopravou, cyklistickými cestami. Tieto významové zastavenia sú zároveň východiskovými bodmi na hlavné turistické trasy, okolo ktorých je rozptýlených ďalších asi 500 miestnych pamiatok a pripomienok priemyselnej histórie.

Téma postindustriálnej cesty Porúrím sa z podnetu jej navrhovateľa rozvinula do projektu „Európske cesty priemyselného dedičstva“ – ERIH, finančne podporovaný Európskou úniou v rámci iniciatívy Interreg. ERIH popularizuje a propaguje industriálnu históriu a kultúru prostredníctvom siete ciest a významných pamiatok, nielen naprieč jednou krajinou, ale v rámci celých regiónov Európy. Objavený turistický potenciál je dnes zdrojom ekonomického rozvoja upadajúcich území a napomáha uchovať identitu historických industriálnych miest v regiónoch ako súčasť „spoločne zdieľanej európskej histórie“.

Do projektu trás Route der Industriekultur sa do roku 2002 zapojili spolu so Severným Porýním – Vestfálskom tiež Sársko, Belgicko, Holandsko, Veľká Británia. V prvej etape začali s vytipovaním najdôležitejších záchytných industriálnych objektov a priestorov, „kotevných bodov“, dnes tvoria chrbticu cesty, ktorá pokrýva prakticky celú západnú Európu. Odbočkou k industriálnym pamiatkam na území Českej republiky sa nedávno pripojila Plzeň. Od konferencie v Zabrze (2004) sa Poľsko pripravuje na pripojenie k medzinárodnej sieti návštevnícky príťažlivých miest priemyselnej histórie. V širokej škále industriálneho dedičstva od stredoveku až po súčasnosť má čo ponúknuť európskym záujemcom. V rámci spolupráce inžinierskych a stavebných komôr v cyklickom medzinárodnom edičnom programe „Technické pamiatky krajín vyšehradskej štvorky“ prezentuje takto aj Slovensko do európskeho prostredia svoj bohatý historický industriálny potenciál. Tentoraz v slovenskej edícii to dokumentuje najnovší 4. diel. Treba len dúfať, že si nájde cestu k verejnosti.

Prvé skúsenosti súčasnej terénnej dokumentácie industriálnych pamiatok v gestorstve Pamiatkového úradu SR, ale aj pokračovanie búrania najvýznamnejších diel industriálnej stavebnej kultúry a histórie Bratislavy (Tabaková továreň z roku1853 !!!), či pivovaru Stein – podobný sa v Dortmunde stáva symbolom budúceho Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 a stále nepochopiteľná kauza osudu funkcionalistického veľtržného areálu (PKO) poukazujú na „diery“ v legislatíve vo sfére váhy verejného záujmu, konkrétne ochrany národných kultúrnych hodnôt v industriálnych pamiatkach kultúrneho dedičstva.

Legislatívna ochrana verejného záujmu na úrovni Európskeho dohovoru o ľudských právach „nebráni štátom prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili používanie majetku v súlade so všeobecným záujmom“ (čl. 1,2). Rovnako je zakomponovaná v medzinárodnej Charte industriálneho dedičstva, podľa ktorej „ústredné a miestne výkonné orgány by mali včas pripravovať plány, ako predísť nutnosti núdzových opatrení“.

Už nie je hypotézou, ale potvrdením, že vzťah k identite a hodnotám kultúrneho dedičstva, aj vo sfére jeho industriálnych pamiatok, nemá tretiu cestu. Voľba „slobodného“ výberu spočíva v možnosti akceptovania „európskej cesty industriálnou kultúrou“, alebo druhej, smerujúcej do kultúrneho suterénu hotela Európa.

Legitímna otázka významného zahraničného manažéra, dlhodobo pôsobiaceho u nás v prostredí energetiky –„Na akom stupni rebríčka hodnôt u vás stojí kultúra?“ – je predsa aj našou otázkou.