Vlastníctvo výrobných zdrojov môžeme rozdeliť v lotérii alebo sa oň môžeme pobiť. Menej šťastní budú musieť pracovať pre tých šťastnejších. Víťazi, ktorí nič nevyprodukovali, budú môcť „slobodne“ obchodovať s produktami, ktoré vytvorili porazení. To je, samozrejme, kapitalistické „riešenie ekonomického problému“, ktorého vplyv sa razantne rozšíril počas posledných troch storočí. Na základe skúseností môžeme smelo predpovedať, že trhové ekonomiky založené na súkromnom podnikaní by pri svojom „druhom príchode“ znovu priniesli len nerovnosť a odcudzenie. Jediným rozdielom by bolo, že „znovuzrodený“ kapitalizmus by nás teraz už všetkých pozabíjal. Začínal by totiž s nasledovnými počiatočnými podmienkami: 5 miliárd ľudí, moderné priemyselné technológie a už narušený ekosystém. Matku Zem by to zakrátko úplne zničilo. Boh dal kapitalizmu dúhové znamenie. Už žiadna voda, nabudúce bude horieť!

Zodpovednosť za plánovanie využívania skromných spoločenských zdrojov by sme prípadne mohli prenechať najvzdelanejším alebo najbezcitnejším ľuďom a tí by potom hovorili ostatným, čo robiť. Už sme to skúsili a výsledok je diskutabilný. Stručne povedané, po ťažkom polstoročí leží „centrálne plánované hospodárstvo“ na smrteľnej posteli. Je diskutabilné, či centrálne riadené verejné podniky prinášajú inú mieru odcudzenia, apatie, neefektívnosti a ničenia životného prostredia ako ich kapitalistický súper. S istotou ale vieme, že autoritatívne plánovanie neprinesie rovnosť, efektivitu a ani ekonomickú demokraciu.

Treťou alternatívou by bolo prehlásiť všetky fyzické spôsoby produkcie a prírodné zdroje za súčasť verejného majetku. Každý by pracoval vo verejných podnikoch, ktoré by si potom „slobodne“ vymieňali vlastný tovar. Po krátkom zamyslení je zrejmé, že môže existovať niekoľko rozličných trhových ekonomík založených na verejných podnikoch. Verejné vlastníctvo podnikov a trhová alokácia práce a tovaru stále nerieši spôsob, akým by sa mali tieto podniky spravovať a financovať. Jedna možnosť je, že by expertov na riadenie výroby vybral, vyškolil a nominoval štát. Prípadne by si svojich manažérov najali sami zamestnanci. V oboch prípadoch by sa podniky mohli financovať buď zo svojich vlastných príjmov, zo štátneho rozpočtu, alebo ich kombináciou. Mnohí antikapitalistickí ekonómovia podporujú jeden alebo druhý variant trhových ekonomík založených na verejnom podnikaní. Niektoré alternatívy sú horšie a líšia sa aj v dôležitých aspektoch. (Nepredpokladáme napríklad, že verejné podniky nie sú príťažlivé len preto, že sa ich východná Európa vzdala v prospech kapitalizmu a štáty bývalej Juhoslávie prežívajú ťažké časy. Stotožnenie totalitného komunizmu s verejným vlastníctvom je u väčšiny Východoeurópanov pochopiteľné, ale neodôvodnené.) Všetky varianty majú nasledovné hlavné nedostatky:

1.Všetky varianty trhovej ekonomiky s verejnými podnikmi prerozdeľujú záťaž a výnosy spoločenskej práce nespravodlivo. Maxima prerozdeľovania v trhových ekonomikách s verejnými podnikmi hovorí: „Každému podľa spoločenskej hodnoty jeho práce“. Napriek obľúbenému názoru „progresívnych“ skupín nie je tento výsledok spravodlivý a ani efektívny.
2.Bez zohľadnenia všeobecne uznávaných znalostí trhy alokujú zdroje veľmi neefektívne, vo veľkej miere sa poškodzuje životné prostredie a vzniká antipatia medzi zákazníkmi a predávajúcimi.
3.Trhy vytvárajú spoločenské prostredie, v ktorom bežných zamestnancov stále viac ovláda a využíva trieda manažérov, profesionálov, intelektuálov a technikov (takzvaných koordinátorov).

Existujú aj iné alternatívy? Odporcovia kapitalizmu, autoritatívneho plánovania a verejného podnikania ponúkajú víziu založenú na myšlienke lokálnej sebestačnosti spojenej s priamou demokraciou (podobne ako schôdze všetkých obyvateľov mesta v Novom Anglicku). Argumentujú tým, že redukcia mierky ekonomických inštitúcií a zvýšenie sebestačnosti miestnych geografických celkov môže znížiť odcudzenie a náklady na dopravu a zabezpečiť ekologickú rovnováhu. Malé je pekné. Komunikácia a demokracia fungujú, keď ich ľudia praktikujú tvárou v tvár. Decentralizáciou veľkých národných ekonomík do menších, ekonomicky sebestačných komunít sa môžeme vyhnúť negatívnym vplyvom trhu a centrálneho plánovania.

Participatívne a ekologické ciele zástancov sebestačnosti na lokálnej úrovni sú chvályhodné. No výsledok chvályhodný byť nemusí. Aj keby každá komunita mala možnosť demokraticky rozhodovať o produkcii všetkého, čo potrebuje, stále bude dochádzať k nesmierne nákladnej duplicite úsilia a k neospravedlniteľnej nerovnosti. Ale ani v prípade, že by komunity znovu objavili výhody deľby práce, tento model nie je návodom, ako by sa mali dohodnúť na špecializácii a vzájomnom obchode. Mali by sa tovar a služby, ktoré neprodukuje každá komunita, dostať na voľný trh? Ak áno, prečo by to nemalo viesť k zvyčajnej nerovnosti, nevraživosti a neefektívnosti? Mali by sa komunity pokúšať plánovať vzájomne prospešné ekonomické vzťahy? Ako by mali v tom prípade postupovať? V konečnom dôsledku sa potreba navrhnúť vhodný alokačný mechanizmus nevytratí.

Čo je vlastné zlé na pôvodnej socialistickej vízii? Prečo by nemohli pracujúci v rôznych podnikoch a priemyselných odvetviach, ako aj konzumenti v rôznych obciach a regiónoch, sami vedome, demokraticky, spravodlivo a efektívne koordinovať spoločné úsilie? Prečo by rady spotrebiteľov a pracujúcich nemohli sami navrhnúť, čo by chceli robiť a zároveň revidovať vlastné návrhy, keď zistia, ako ich rozhodnutia pôsobia na ostatných? Čo je neuskutočniteľné na spoločenskej reťazovej plánovacej procedúre, v ktorej ďalší pracujúci schvália návrhy na produkciu len ak budú presvedčení, že sú pre spoločnosť účelné? A prečo by iní spotrebitelia nemohli schváliť požiadavky na spotrebu len ak budú presvedčení, že sú spoločensky neškodné? Čo je neuskutočniteľné na „združeniach výrobcov“ (a spotrebiteľov) plánujúcich vlastné aktivity, ktoré spolu súvisia?

Podľa názoru väčšiny ekonómov môže aktivity oddelených skupín výrobcov a spotrebiteľov koordinovať buď trh alebo autoritatívne plánovanie, žiadna „tretia cesta“ však neexistuje. Podľa tohto väčšinového názoru tí, ktorí žiadajú, aby plánovali výrobcovia a spotrebitelia, zavádzajú sami seba aj ostatných. Ekonomickí experti tvrdia, že je nemožné demokraticky naplánovať veľkú, komplexnú, modernú ekonomiku. Napríklad Alec Nove vo svojej práci The Economics of Feasible Socialism (London: George Allen and Unwin, 1983) vytiahol do boja s jednoznačným tvrdením: „Stále menej mám v obľube tých . . . ktorí nahrádzajú náročnú úvahu predstavou sveta, v ktorom by neexistovali žiadne ekonomické problémy (alebo kde by problémy ľahko vyriešili „združenia výrobcov“... V komplexnej priemyselnej ekonomike je vzájomný vzťah častí daný buď princípom slobodne uzavretých kontraktov [inými slovami trhom], alebo systémom záväzných pokynov, ktoré vydávajú plánovacie úrady [centrálnym plánovaním]. Žiadna tretia cesta neexistuje." S týmto nesúhlasíme. Faktom je, že socializmus sa v zamýšľanej podobe jednoducho nikdy nevyskúšal a dôvodom nebola jeho domnelá neuskutočniteľnosť. Pripúšťame, že komunisti závodných rád , syndikalisti , anarchisti a spolkoví socialisti nedokázali vytvoriť koherentný teoretický model, ktorý by vysvetlil, ako by takýto systém mohol fungovať v praxi. Naši predchodcovia často strhujúco porovnávali výhody libertariánskej, netrhovej, socialistickej alternatívy oproti kapitalizmu a autoritatívnemu plánovaniu. Príliš často však neboli schopní odpovedať na ťažké otázky ohľadom spôsobu vytvárania nevyhnutných rozhodnutí, prečo by ich procedúry viedli ku koherentnému plánu a prečo by bol výstup efektívny.

V dvoch nedávno vydaných knihách sa pokúšame napraviť tento intelektuálny deficit. Chceme ukázať, že v skutočnosti je realizovateľná aj nehierarchická a rovnostárska ekonómia, v ktorej zamestnanecké a spotrebiteľské rady vedome, demokraticky, spravodlivo a efektívne koordinujú svoje spoločné úsilie samy. V práci Politická ekonómia participatívnej ekonomiky (Princeton University Press, 1991), ďalej len Participatívna ekonomika, sme predstavili teoretický model participatívneho plánovania a vykonali dôslednú teoretickú analýzu jeho vlastností. V práci Pohľad do budúcnosti: Participatívna ekonomika pre 21. storočie (South End Press, 1991), ďalej Pohľad do budúcnosti, sme skúmali spletitosť participatívneho rozhodovania v rozličných realistických prostrediach, opísali každodenné správanie a zaoberali sa množstvom praktických záležitostí, ktoré iné teoretické modely pohodlne ignorovali.

V tomto článku opisujeme podstatné prvky modelu participatívnej ekonomiky, ktorý prezentujeme v spomínaných prácach. Opisujeme, ako by výrobu organizovali a riadili zamestnanecké rady a federácie, pričom by využívali vyvážené komplexy zamestnaní. Rady a federácie spotrebiteľov by organizovali spotrebu na princípe „každému podľa jeho pracovného úsilia“. Opisujeme spôsob, akým by sa zamestnanecké a spotrebiteľské rady zúčastňovali na spoločenskej, reťazovej plánovacej procedúre, ktorú nazývame participatívne plánovanie. Malo by byť schopné zabezpečiť realizovateľný, efektívny a spravodlivý plán. Robíme to preto, lebo najrozšírenejšia námietka proti takémuto systému tvrdí, že je neuskutočniteľný.

Nedávno sa ale zmenilo zameranie kritiky. Kritici nespochybnili technickú realizovateľnosť nášho modelu. Žiaden z nich nenamietal, že naša plánovacia procedúra nie je koherentná, ani že podľa predpokladov, ktoré tradične prijímajú iné modely, nie je spôsobilá vytvoriť realizovateľný plán. Nikto z nich netvrdil, že „participatívne plánovanie“ by v našom ponímaní nedokázalo generovať rozumné odhady spoločenských nákladov a výnosov, napriek tomu, že nepočíta so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov ani s trhom. Nikto neargumentoval, že sme sa zmýlili, keď sme dospeli k záveru, že stimuluje k tomu, aby spotrebitelia užívali relatívne menej nákladné tovary a v rámci nášho systému stanovili spoločensky rozumné obmedzenia svojej celkovej spotreby. Nikto nespochybnil náš záver, že podniky budú musieť efektívne využívať zdroje a vstupy, ktoré získajú v procedúre participatívneho plánovania. Kritici sa namiesto starého argumentu, podľa ktorého je takáto ekonomika neuskutočniteľná, obrátili k spochybňovaniu toho, či je takýto systém žiadúci. Inými slovami, napriek všetkým predošlým úmyslom a dôvodom už netvrdia, že nehierarchický, rovnostársky, libertariánsky, netrhový ekonomický systém je nemožný. Začali naopak argumentovať, že v takom ekonomickom systéme by nechceli žiť oni a ani nikto iný. Teší nás, že „tretiu cestu“ už nezavrhujú ako nemožnú. No teraz musíme obhajovať príťažlivosť participatívnej ekonomiky a vysvetľovať, prečo v porovnaní s tradičnými alternatívami veríme jej hlavným prednostiam. K tejto diskusii sa vrátime potom, keď opíšeme, ako by mohla participatívna ekonomika vyzerať.
 

Zamestnanecká rada

Výrobu by mala prevádzkovať zamestnanecká rada, v ktorej má každý člen jeden hlas. Každý by sa mohol slobodne rozhodnúť, v ktorej rade si zažiada o členstvo alebo či založí novú zamestnaneckú radu s kýmkoľvek bude chcieť. Individuálne pracovné úlohy by okrem toho mali byť vyvážené, aby boli príťažlivé a oprávňujúce. Literatúry, v ktorej sa diskutuje o racionalite a výhodách zamestnaneckého riadenia, je veľké množstvo. My však zameriavame pozornosť na návrh vyvažovania „komplexov zamestnaní,“ ktorý je menej obvyklý a kontroverzný.

Každá ekonómia chápe pracovné úlohy ako „zamestnania,“ definujúce, aké úlohy bude jednotlivec vykonávať. V hierarchických ekonomikách väčšina pracovných miest zahŕňa množstvo podobných, relatívne nepríjemných a relatívne oslabujúcich úloh, kým niekoľko málo zamestnaní zahŕňa relatívne príťažlivé a oprávňujúce úlohy. Prečo by sme ale mali považovať pracovné životy niektorých ľudí za menej príťažlivé? Ak berieme vážne predstavu rovnosti, nie je potrebné vyvažovať zamestnania alebo pracovné komplexy, aby boli príťažlivé? A podobne, ak chceme, aby mal každý rovnakú možnosť participovať na ekonomickom rozhodovaní a chceme zaistiť, aby sa formálne právo na participáciu stalo skutočným právom, nemali by sa vyvažovať komplexy zamestnaní, aby boli podobne oprávňujúce? Keď niektorí ľudia rok čo rok celý týždeň zametajú dlážku, kým iní skúmajú technologické možnosti a celý týždeň sa zúčastňujú na plánovaní, môžeme realisticky veriť, že majú rovnakú možnosť participovať jednoducho len preto, že každý z nich má v zamestnaneckej rade jeden hlas? Ak berieme participáciu vážne, nie je potrebné vyvažovať komplexy zamestnaní, aby boli podobne oprávňujúce?

Neznamená to, že každý bude musieť robiť všetko. Nebude to znamenať koniec špecializácie. Neznamená to ani, že v participatívnej ekonomike nebude miesto pre odbornú spôsobilosť. Každý jednotlivec bude stále plniť veľmi malý počet úloh, niektoré z nich ale budú príjemnejšie a niektoré menej príjemné, niektoré budú zahŕňať väčšie oprávnenia, iné menšie. Vyváženosť sa dá navyše dosiahnuť v priebehu rozumného obdobia. Obvyklé argumenty proti vyvažovaniu sú nasledovné:

1. Talent je vzácny a školenie je spoločensky nákladné, preto je neefektívne, aby talentovaní alebo vyškolení ľudia vykonávali podradné úlohy.
2. Rovnaká participácia na ekonomickom rozhodovaní pre všetkých nezohľadňuje legitímnu úlohu odborných znalostí.

Naša stručná odpoveď na tieto námietky:
Argument proti vyvažovaniu komplexov zamestnaní, ktorý je založený na "vzácnosti talentu" je často prehnaný. Ak niekto predpokladá, že väčšina pracovnej sily nedisponuje žiadnym pre spoločnosť užitočným a školiteľným talentom, núka sa takýto záver. Tento predpoklad je však nesprávny. Je pravda, že každý nemá talent na to, aby sa stal mozgovým chirurgom a spoločnosť vynakladá na školenie mozgových chirurgov náklady. No väčšina ľudí má nejaký spoločensky užitočný talent, ktorého rozvoj znamená určité spoločenské náklady. Efektívna ekonomika by sa snažila rozpoznať a rozvinúť každého spoločensky najužitočnejší talent. Ak by sa to stalo, vznikali by dôležité náklady na príležitosti bez ohľadu na to, kto mení lôžkové misy a záver, že je veľmi neefektívne, aby ich menili mozgoví chirurgovia, z toho nevyhnutne nevyplýva.

 Keď sú dôsledky rozhodnutí zložité a nejasné, zjavne vzniká potreba odborných znalostí. Ekonomická voľba ale zahŕňa dôsledky rozhodovania, ako aj hodnotenia. Ľudia s odbornými znalosťami v problematike môžu predpovedať dôsledky rozhodnutia presnejšie, ako tí bez nich. Tí, ktorých sa rozhodnutie dotýka, ale najlepšie vedia, akému výstupu dávajú prednosť. Takže efektivita si žiada, aby experti zohrávali dôležitú úlohu pri určovaní zložitých dôsledkov, zároveň si však žiada, aby dotknutí rozhodovali o tom, ktorým dôsledkom dávajú prednosť. Znamená to, že brániť ľuďom dotknutým rozhodnutím v tom, aby sa na ňom podieľali (potom, čo experti zanalyzovali a prediskutovali dôsledky) je rovnako neefektívne ako brániť expertom, aby diskutovali o dôsledkoch zložitých rozhodnutí a vysvetľovali ich ešte predtým, ako tí, ktorých sa rozhodnutie dotýka, vyjadria svoje túžby. Samosprávne rozhodovanie, ktoré definujeme ako prístup k rozhodovaniu v závislosti od miery, v ktorej je človek rozhodnutím dotknutý, teda nepopiera význam úlohy expertov. Skôr to znamená, že rozhodovanie expertov je náležite obmedzené. Nemôžu si uzurpovať úlohu, ktorú ak by prijali, nebolo by to ani spravodlivé, ani demokratické a ani efektívne.

Diskusiu o tom, či parecon obsahuje stimuly, ktoré budú nútiť zamestnanecké rady využívať vzácne výrobné zdroje efektívne, a či obsahuje stimuly, ktoré ich budú nútiť k snahe o spoločensky prospešné inovácie, necháme na neskôr, keď sa budeme zaoberať participatívnym plánovaním a stimulmi.

Preložili Peter Vittek a Martin Jankovič

Socializmus aký mal vždy byť II.