Mojím zámerom je preskúmať súčasnú úlohu kapitálu pri deregulovaní všetkých sociálnych procesov.

Jediným a prvoradým záujmom kapitálu je produkovať pridanú hodnotu, zisk. Vidieť to môžeme všade navôkol. V bývalých krajinách východnej Európy je to na rozdiel od „klasických" krajín Zapadu úplne evidentné: na Západe je to súčasťou systému alebo sa to odohráva skryto. My vo východnej Európe sme paradoxne takpovediac „privilegovaní", keďže môžeme sledovať, ako sa historické procesy kumulácie kapitálu brutálne opakujú priamo pred našimi očami. Ľahšie sa nám pozoruje, čo a ako sa to v minulosti dialo na Západe. Zmyslom kapitalizmu nie je lepší život, ako nás o tom rada presviedča oficiálna propaganda. Zmyslom kapitalizmu je proces deregulácie a zintenzívňovanie privatizácie, zotročovania, diskriminácie a vykorisťovania. Rozpoznať však tento trvalý proces v celej jeho priezračnosti nie je celkom prirodzené, nakoľko je prekrytý viacerými maskami kapitalistickej rétoriky a „vynaliezavo emancipačnými" travestiami kapitálu.

Ideológia pokroku ako mechanizmus strachu, kontroly a homofóbie

Začnem vyhláseniami, ktoré som vypracovala spolu so Sebastjanom Lebanom: „Kapitál sám seba neustále zhodnocuje využívajúc pri tom finančné krízy a mechanizmy strachu a kontroly, ktoré produkujú zintenzívňujúcu sa homofóbnu spoločnosť. Týmito stratégiami ďalej vzniká scudzovanie a subjekty postihnuté týmto strachom sú nútené utiekať sa do izolácie. Výsledkom je permanentný výnimočný stav, ktorý vytvára spoločnosti sterilné, nespôsobilé myslieť alternatívne, a preto ich transformuje na spoločnosti politicky mŕtve. Tento stav produkuje stratu zamestnaní, strach z migrantov a z rôznorodosti. Zhodnotené v skratke, kríza funguje ako základný regulátor života/žitia a je ďaleko vzdialená od oslabovania kapitalizmu ako svetového poriadku."(i)

Kapitál sa neustále zhodnocuje sám, vytvarajúc dojem progresivity, pokrokovosti a pohybu smerom do budúcnosti, a to aj napriek tomu, že nás v podstate intenzívne uvrhuje do dejinných období otrokárstva.

Pracuje rôznymi mechanizmami. Súčasná finančná kríza, ktorá je dôsledkom procesu financializácie kapitálu, je iba jedným z nich. V týchto procesoch je zahrnutý aj strach – strata zamestnania, strach z vytlačenia zo sociálno-politického priestoru každodenného neoliberálneho života, strach z marginalizácie, segregácie a vylúčenia z právneho poriadku. Tým je človeku znemožnené verejne hovoriť a formulovať požiadavky útočiace na vykorisťovanie. Naopak, stále sa od nás požaduje, aby sme boli „trpezliví" a rozumní a v tichosti akceptovali vydieračské podmienky a neustály dohľad a sledovanie. Všetky tieto mechanizmy produkujú homofóbnu spoločnosť – spoločnosť, ktorá je proti každému, kto nie je „ticho normálny", neakceptuje vykorisťovateľský systém práce, myslenia a života. Jedným z dôsledkov je jav, že sa spoločnosť stáva sterilnou a politicky mŕtvou, pretože ľudia už viac nie sú schopní rozmýšľať o akýchkoľvek alternatívach.

Kapitál sa sám produkuje a reprodukuje prostredníctvom ekonomických, sociálnych a politických disrupcií a za pomoci vedy a nových mediálnych technologií. Už koncom 70-tych rokov 20. storočia Christopher Lasch vyhlásil, že predstava technologického determinizmu (technological determinism) – slepej viery v technológie – je základom všeobecného chápania hospodárskych a technologických revolucií.(ii) Argumentoval, že pri tom všetkom si musíme byť vedomí, že nové vynálezy, nové procesy a nové zavádzanie vedeckých objavov neznamenajú zmeny k lepšiemu v rámci produkcie. Technológia sa v procesoch produkcie používa len v rámci jej zefektívnenia, zracionalizovania a vyprodukovania ešte vyššej pridanej hodnoty, no nie na zlepšenie našich životov a pracovných podmienok. Ak sa tieto vynálezy nasadia do procesov reprodukcie, tak len v záujme novej organizácie pracovných procesov (to znamená: ešte väčšie vykorisťovanie cez racionalizáciu a zefektívňovanie). V daných podmienkach technologické zmeny preniknú do už existujúcich sociálnych kapitalistických štruktúr. Preto, podľa Lascha, technologické vynálezy, ktoré spoločnosť nijak revolučne nepretvárajú, primárne posilňujú existujúce privilégiá a apropriáciu pridanej hodnoty kapitálom.(iii) Je to vlastne paradox – efektivita technólogií nakoniec podporuje iba tých, ktorí organizujú produkciu v mene dosahovania vyššieho profitu – kapitalistov a vysoko postavených manažérov.

Biopolitika a nekropolitika

Dnešný kapitalizmus je čistá biopolitika (biopolitics), čo je radikálna inštitucionalizácia kontroly a podrobenia si života ako takého. Súčasný kapitalizmus znamená priame pôsobenie na život ako taký a zásahy doň. Táto situácia sa podľa mojej mienky musí nutne re-politizovať. Jej zintenzívnenie priniesli zmeny v spôsobe riadenia života, ktoré môžeme historicky aj súčasne pozorovať za hranicami prvého kapitalistického sveta. Tieto spôsoby sa už viac nenazývajú biopolitika, ale nekropolitika (necropolitics).(iv)

Aký je rozdiel medzi biopolitikou a nekropolitikou?

Biopolitika je horizont zartikulovania súčasných kapitalistických spoločností z pozície tzv. politiky života/žitia, kde sa život/žitie (a nezáleží na tom, či ide o Agambenov Holý život(v) alebo už život sformovaný) vníma ako nulový stupeň intervencie každej jednej politiky do súčasných spoločností. Ale dnešná pridaná hodnota kapitálu sa zakladá na kapitalizácii smrti (po latinsky necro). V texte Necropolitics Achille Mbembe diskutuje túto novú logiku kapitálu a s ním spojenú demarkáciu svetových zón, založenú na mobilizácii vojnovej mašinérie.(vi) Mbembe požaduje, aby sa koncept biopolitiky z dôvodu vojnovej mašinérie a výnimočného stavu ako hlavných pilierov logiky fungovania súčasných spoločností vymenil za koncept nekropolitiky; t. j. politiky, ktorá riadi život produkciou smrti. V tomto zmysle by sa mala vnímať aj vojna na Balkáne v 90-tych rokoch 20. storočia. Pozrime sa napríklad na Srebrenicu, holokaust rokov 90-tych, v ktorom bolo vyvraždených osemtisíc moslimov priamo počas toho, ako medzinárodné vojenské sily vedľa postávali tvrdiac: „My nemôžeme zasiahnuť, toto nie je naša vina, my tu môžeme iba monitorovať, urobiť nemôžeme nič." Presne toto sa dá jasne pomenovať ako nekropolitický spôsob vnímania medzinárodného práva suverenity. Nechať zomrieť tisíce ľudí a nechať žiť len tých, ktorí si to v danej situácii mohli dovoliť, sledovať vraždenie a tvrdiť, že medzinárodné právo zakazuje medzinárodným mierovým jednotkám intervenovať – toto je čistá nekropolitika.

Nekropolitika

Nekropolitika je napojená na koncept nekrokapitalizmu, napr. súčasného kapitalizmu, ktorý organizuje svoje formy kumulácie kapitálu zahŕňajúce vyvlastnenie a podrobenie si života mocou smrti. Nekrokapitalisitické ukoristenie sociálnej a spoločenskej sféry zahŕňa nové spôsoby ovládania spoločnosti (guvernmentalita), ktoré udávajú normy zintenzívnenej korporatívnej racionality zavedené podporou násilia, sociálnych konfliktov, strachu a masy (multitude). Konflikt, ktorý by narúšal kapitalistickú racionalitu a racionalizáciu, sa netoleruje. To znamená, že ekonomický rast, maximalizácia zisku, nadprodukcia a efektivita sa chránia formou zintenzívnenej racionalizácie. Vykonávajú sa aj novými formami rasizmu procesmi vylúčenia (exklúzie), uväznení či deportácií a takmer neviditeľne sa spravujú za podpory domáceho alebo medzinárodného práva a administratívy. Je veľmi dôležité, aby sa viditeľné konflikty neodohrávali vo verejnej sfére – každý konflikt sa premiestni do iných priestorov alebo sa ukazuje ako technický problém, ktorý sa dá v dlhodobom časovom období diskutovať a vyriešiť takpovediac „civilizovane".

Predstavením nekropolitiky, ktorá sa v roku 2000 identifikovala v Afrike ako „postkolónia", nám Mbembe ponúkol možnosť re-politizovať biopolitiku. To podľa môjho názoru znamená historizovanie biopolitiky cez jej „nekropolitické" zosilnenie vyslovením názoru, že dnešný kapitalizmus – a z ďaleka nie len v druhom a treťom svete, ale aj v takzvanom prvom – je nekrokapitalizmus. Ak je podľa Michela Foucaulta biopolitika/biomoc (biopower) vykonávanie moci v zmysle „umožniť žiť a nechať zomrieť" (to make live and let die), nekropolitika/nekromoc (necropower) je podľa mojej tézy vykonávanie moci ako „nechať žiť a umožniť zomrieť" (to let live and make die). „To make live" v zmysle poskytnutia podmienok pre lepší život, a „to let live" v zmysle dovolenia nejako prežiť, žiť bez prostriedkov, predstavujú dve rôzne biopolitiky. Tá druhá menovaná je vo svojej podstate čistá nekropolitika.

Na týchto miestach by som chcela pokračovať hlbšou analýzou globálneho kapitalizmu. Odvolám sa na knihu Santiaga Lópeza Petita Globálna mobilizácia. Stručný spis, ako zaútočiť na realitu (Global Mobilization. Brief Treatise for Attacking Reality).(vii) Petitova kniha je militantou požiadavkou ďalšej repolitizácie života. Ale v porovnaní s inými početnými analýzami globalizácie, ktoré ju predstavujú ako proces, Petit hodnotí (cez Alaina Badioua alebo dokonca Gillesa Deleuza) súčasný kapitalizmus ako udalosť (event). Petit tvrdí, že pokiaľ vnímame globalizáciu ako výsledok procesu, zahŕňame do nej vývoj a progres (ale aj jeho súčasný regres, krízu). Ide o niečo, čo sa stále vyvíja, a preto zväčša nie sme schopní pochopiť, ako kapitalizmus funguje a porozumieť mu. V situácii vnímania globálneho kapitalizmu ako procesu kapitálu dokonca pripisujeme emancipáciu (tak, ako sa tvrdilo v predošlom desaťročí na nespočetných výstavách, sympóziách či v knihách vydávaných v Európe a v USA, že kapitál je sociálny, atď.). Sme takmer prirodzene pripravení akceptovať falošné diskurzy morálky, ktorými sa kapitalizmus usiluje zakryť následky krízy týchto dní (financializácia kapitálu), a sami tvrdíme, že v podstate šlo len o chybu, keďže kapitál je vznešený a jeho finacializácia, robenie peňazí z peňazí bez investovania do produkcie je iba nejaká osamotená perverzia, nejaký zanedbateľný omyl. Nie!

Bezbrehosť kapitálu ako tautológia

Kapitalizmus totiž nie je nezvratný proces. Ako tvrdí Petit, kapitalizmus je zvratná a konfliktná udalosť. A čo viac, všetko, čo sa dnes vo svete deje, vychádza z jednej jedinej udalosti, a to nie je ani kríza, ani Barack Obama, ale to, čo Petit nazýva bezbrehosť kapitálu (the unrestrainment of capital).(viii) Neoliberálna globalizácia ako synonymum globálnej éry nie je nič viac ako opakovanie tohto jediného javu: bezbrehosti kapitálu. Bezbrehosť kapitálu vytvára paradox tým, že si v priestore vyžaduje dve opakovania: na jednej strane, ako tvrdí Petit, je to „founding repetition" – opakovanie zavádzania reetablácie systému hierarchie, ktoré vedie k neustálej rekonštrukcii systému centra a periférie, a na strane druhej je to tzv. „de-foundational repetition", ktoré sa sebaprezentuje ako erózia hierarchií produkujúca ich rozplynutie, multiplicitu a multi-reality. Bezbrehosť kapitálu, ako argumentuje Petit, implikuje obe opakovania naraz. A preto opakovanie neprodukuje len zanedbateľné „pôžitky" (jouissance), ale je aj mechanizmom kontroly, podrobovania a represie. Opakovanie bezbrehosti kapitálu, uplatňované horizontálne aj vertikálne, nanovo formuluje globálny časopriestor, v ktorom sa opätovne uskutočňuje vzájomné spoluvlastnenie kapitálu a moci.

Bezbrehosť kapitálu je podľa Petita jediná udalosť, ktorá tým, že sa opakuje kedykoľvek a na ktoromkoľvek mieste na svete, svet zjednocuje a spája aj všetko, čo sa v ňom deje. Opakovanie tiež nabúrava základné spoločenské štruktúry do tej miery, v ktorej zamieňa rozdiely za rovnosť. Definujem preto tri hlavné oblasti, ktorými Petit útočí na globálny kapitalizmus: realita, kapitál a moc, a demokracia.

Tieto segmenty sú na seba operatívne napojené dvomi takmer staromódnymi mechanizmami ešte aj dnes: na jednej strane cyklické opakovanie v podobe sebavzťažnosti a prázdneho formalizmu, a na strane druhej tautológia definovaná ako samozrejmosť. Tautológia znamená samozrejmosť. Súčasná tautológia sa dnes podľa Petita prezentuje ako kompletný a totálny súlad kapitalizmu a reality. Hovoriť, že kapitalizmus a realita sa úplne zhodujú, znamená, že realitou je dnešná realita. Udalosť, ktorá spôsobila, že realita a kapitalizmus sa úplne zosúladili, je podľa Petita 11. september 2001. Petit tvrdí, že 11. september 2001 je nadmiera reality, moment jej explózie. Petit nás varuje, že v ére globality sa diskusia medzi modernitou a postmodernitou prekonala.

Ja naopak tvrdím, že modernita je dôležitá, pretože umožňuje prehodnotenie dvoch emancipačných projektov, ktoré historicky zlyhali: osvietenstva a komunizmu. Zlyhania sú z historického hľadiska jasné: z jednej strany máme brutálnu históriu kolonializmu, v bližšej histórii holokaust a v poslednom desaťročí Srebrenicu v Bosne a Hercegovine. Hravo však zostavíme zoznam podobných opakovaní: Rwanda, Darfúr, Čečensko, Gaza, atď.

Fašizmus, dôsledok kolonializmu

Isté je, že kolonializmus priamo vyústil do nacizmu a fašizmu. Ďalší veľký projekt modernizmu je komunizmus, ktorý sa kvôli zlyhaniam stalinizmu stále dostatočne nereflektoval. Budúcnosť komunizmu je paradoxná, pretože jeho historický kontext je dnes vyprázdnený. Ako taký sa môže emancipovaným západným intelektuálom interpretovať ako model nekonečného ihriska „pôžitkov". V spojitosti s Alainom Badiouom navrhujem termín politického aktu „vnucovania", zahŕňajúceho v sebe tlak, ktorý je výsledkom prístupu vyžadujúceho neustále analyzovanie poznania, koloniality a modernity. Toto vnucovanie sa zakladá na požiadavke oddelenia (de-link) súčasného umenia a teórie od súčasných foriem epistemologickej koloniality (zadefinované Walterom Mignolom(ix) a Madinou Tlostanovou(x)). Súčasná epistemologická kolonialita predstavuje iba západnú formu osvietenstva a vôbec neberie do úvahy epistemologické zlomy a posuny v tzv. „exteriéri", teda na periférii západoeurópskeho vedeckého myslenia.

Marina Garcés v knihe In the Prisons of the Possible(xi) (Vo väzeniach možného) tvrdí, že súčasný kapitalizmus nie je vymedzený vyjadrením súčasného ekonomického systému a produkcie, ale že zahŕňa všetky sféry života, a teda sa zhoduje so životom samým. Výsledkom je politický konsenzus nazvaný demokracia, ktorého inštitúcie už nie sú nositeľkami politického statusu, ale sa rozumejú ako „prostredie", ktoré sa dá iba upravovať a zdokonaľovať, v žiadnom prípade však nie zvrhnúť alebo rozpustiť. Garcés hovorí o trhu demokracie (democracy-market), na ktorom hocičo prejde alebo sa to považuje za samozrejmé a na ktorom sa svet ukazuje vo svojej holej pravde: Toto je presne to, čo vidíte! Ide o konečnú samozrejmosť, ktorá ukazuje svet nie ako otvorený priestor, ale ako priestor uzatvorený a bez budúcnosti, a to aj napriek zintenzívnenému pohľadu teoretického prepracovania nekonečna.

Na pozadí bezbrehosti kapitálu je nemenej potrebné premýšlať o jeho limitoch. Tvrdenie, že bezbrehovosť kapitálu sama osebe znamená prekračovanie akýchkoľvek limitov by znamenalo, že sme nepochopili samotné fungovanie kapitálu. Keďže jediné obmedzenie kapitálu je kapitál samotný, jeho bezbrehovosť nehovorí o niečom mimo neho (ako sa tvrdí o kríze, vraj je niečo „abnormálne"alebo niečo, čo spôsobí koniec kapitalizmu). Bezbrehosť kapitálu znamená viac ako len samotný kapitál. Petit spája kapitál a moc nasledovne: 1. Kapitál je viac než len samotný kapitál. 2. Kapitál, ktorý je viac než len kapitál, znamená moc. Takto chápaný vzťah predstavuje novú situáciu medzi kapitálom a mocou, ktorú Petit označuje ako spoločné vlastníctvo kapitálu a moci. Toto spoločné vlastníctvo potrebuje médium, ktorým sa môže uplatňovať. Dnes existujú tri základné médiá spoločného vlastníctva kapitálu a moci: inovácia, verejný priestor a vojna.

Inovácia, verejný priestor, vojna

Nové informačné a komunikačné technológie, biotechnológie, farmaceutický priemysel a veda sa označujú za tie oblasti inovácií, ktorými vraj máme prekonať súčasnú krízu. Verejný priestor čoraz väčšmi prechádza do súkromného vlastníctva a depolitizuje sa; namiesto politiky hovoríme o katastrofách (ekologických, vzdelávacích). Vojna počíta s riadením života prostredníctvom kapitalizácie smrti (Irak, Pakistan, Afghanistan).

Petit tvrdí, že uvedená situácia zmeneného vzťahu medzi kapitálom a mocou na vzťah spoločného vlastníctva si vyžaduje aj nový pohľad na vzťah medzi globalizáciou a národným štátom. Národný štát už totiž nie je obeťou globalizácie, ako sa to stále tvrdí. Národný štát je dnes ukážkou úspešného dobrovoľného prispôsobenia sa globalizácii. Vidíme to v čoraz intenzívnejších opatreniach, ktoré štát zavádza vo vzťahu k privatizácii všetkých verejno-spoločenských sektorov od vzdelávania po zdravie a kultúru, a takisto v spôsobe, akým sa v našej kapitalistickej súčasnosti pristupuje k triednym rozdielom a rasizmu. Zosilňovanie rasizmu, tak ľahko pozorovateľné už len na legislatívnej politike EÚ, je procesom triednej a inštitucionálnej racializácie – zavádzania rasových kritérií do spoločenského diškurzu – ktorú navyše podporujú nové a neustále sa opakujúce neokoloniálne štruktúry.

Aby bezbrehý kapitál dokázal zaobchádzať s konfliktmi, potrebuje svoj formálny rámec. Tým je neoliberálna kapitalistická demokracia. Demokracia formuluje dva spôsoby moci. Podľa Petita je jedným z nich vojenský stav štátu (vládny dozor a násilie uplatňované brutálnym vykorisťovaním, vyvlastňovaním, diskrimináciou, útlakom), a druhým je postmoderný fašizmus. Obidva spôsoby fungujú ako ako sieť vertikálnych a horizontálnych síl. Aby sme sa vyhli starému kognitívnemu mapovaniu Frederica Jamesona, mali by sme podľa mňa o ich spolupôsobení premýšlať podobne ako v prípade výpočtovej tomografie. Ako som už uviedla, fungovaniu globálneho kapitalizmu nie je možné porozumieť, pokiaľ do fungovania jeho logiky nezahrnieme nové mediálne technológie a digitalizovaný spôsob programovania. Výpočtová tomografia (computed tomography, CT) je špeciálna röntgenová zobrazovacia technológia. V lekársko-technologickom jazyku sa môže sa vykonávať „čisto" (plain) alebo vstreknutím tzv. kontrastnej látky (contrast agent). Lekársko-technologický jazyk je preto pre našu analýzu perfektná metafora. Môžeme totiž povedať, že „čisto" sa uplatňuje v Afrike, Kosove, Čečensku; medzi bezprávnymi a nesmierne vykorisťovanými pracovníkmi z bývalých juhoslovanských republík v Slovinsku; alebo vtedy, keď sa „len stanovuje" situácia utečencov v EÚ. V praxi to znamená ich zámerné postavenie mimo zákon a zbavenie práv procesom vzájomnej izolácie a deportácií. „Čisto" znamená čistou, nahou, prostou silou.

Môžeme však použiť aj „kontrastnú látku", ako v Iraku, Afganistane alebo v Pakistane. V týchto regiónoch sú v hre mimoriadne a pre USA či EÚ rozhodujúce ekonomické záujmy: napríklad ropa alebo heroín. V záujme ich pokrytia je dôležité použiť kontrastnú látku – agentov. Výpočtová tomografia vytvorí obraz jednotlivými malými röntgenovými senzormi za pomoci počítača. Spojením röntgenových lúčov sa zhromažďujú informácie z rôznych uhlov. Počítač potom spracuje informácie a na obrazovke znázorní údaje ako obraz.

Vojnový štát a postmoderný fašizmus

Vojnový štát/stav je jedna tvár demokracie a slúži dominancii. Ten druhý rámec moci je postmoderný fašizmus. Slúži likvidácii, rozpusteniu demokratického štátu v multi-realite sociálnych technólogií. Postmoderný fašizmus, ako tvrdí Petit, je konštrukcia autonómie každého jedinca. Ako taký je sebariadením/sebovládnutím (selfgovernmentality), založenom na seba-manažmente (self-management) vlastnej autonómie. Vojnový štát/stav spôsobuje koherenciu. Homogenizuje. Jeho činnosťou je propaganda. Spomeňme si napríklad na mobilizáciu más proti terorizmu. Postmoderný fašizmus je na rozdiel od toho neformálny a nekoherentný, pretože je založený na autonómii rozdielností. Produkuje rozdiely. Jeho činnosťou je komunikácia. Tieto rozdiely brilantne opisuje Petitova kniha.

Ja však tvrdím, že vojnový štát vo svojej vertikalite fungujúci na základe sily, násilia a strachu nie je nič iné ako štát fašistický. Napriek tomu by bolo priveľmi zjednodušujúce používať na jeho pomenovanie historický termín fašizmus, pretože by sa nám nepodarilo zdôrazniť hlavnú logiku dominancie v dnešnom svete, ktorou je logika vojny. Vojnový stav štátu v sebe rozhodne nesie všetky prvky klasického fašizmu: suverénneho vodcu, ľudí/masy, smrť ako riadiaci princíp života. Rozdiel spočíva v neoliberálnom kontexte autonómie jedinca: neoliberálna sloboda neznamená nič iné, ako existencia vo forme nejakej individuálnej obchodnej značky. Preto sa dá opodstatnene použiť Petitom navrhované označenie „postmoderný fašizmus". Postmoderný fašizmus podľa neho sterilizuje „toho druhého/tú druhú", resp. „iného/inú", presúva konflikt z verejného priestoru a neutralizuje politické vedomie. Nie je preto nemiestne nepretržite opakovať, že podstatou globálneho kapitalizmu je depolitizácia. Postmoderný fašizmus pracuje neustálou sebamobilizáciou; spomeniem napríklad len posledné svetové turné U2.

S odvolaním sa na už spomenuté opakovanie globálneho kapitalizmu, ktorým sa vždy nanovo zavádza systém hierarchií vedúci k stálemu opakovaniu vytvárania centra a periférie je potrebné zdôrazniť, že bývalé východoeurópske štáty, zvlášť bývalá Juhoslávia a špeciálne Srbsko, museli pred tým, než ich ovládol postmoderný fašizmus, prejsť fázou „turbo-fašizmu". Niečo historicky podobné sa odohralo v Nemecku v 90-tych rokoch 20. storočia po jeho znovuzjednotení. Pojem „turbo-fašizmus" navrhla Žarana Papić (xii) v súvislosti s konceptualizáciou hegemonistického nacionalizmu na Balkáne, špeciálne v Srbsku 90-tych rokov. Jeho príznakmi sú napr. národný separatizmus, šovinizmus a rasisitické vylúčenie alebo marginalizácia (starých a nových) menšín podnes praktizované patriarchálnou, diskriminačnou a násilnou politikou voči ženám a ich občianskym a sociálnym právam. Žarana Papić tvrdí: „Bez zaváhania to označujem termínom turbo-fašizmus... Samozrejme, že fašizmus je historický pojem, že dejiny nacistického Nemecka nie sú identické s dejinami Miloševićovho Srbska. Ale v post-modernistickej a feministickej teórii hovoríme o „posuvných konceptoch" (shifting concepts). Znamená to, že nová epocha zdedí aj s novými dodatkami koncepty príznačné pre obdobie predchádzajúce, ako napr. feministické poňatie „posuvného patriarchátu" (shifting patriarchy). Myslím, že by sme sa nemali báť používať „veľké slová" (big terms), pokiaľ určité politické skutočnosti opisujú presne. Srbský fašizmus mal svoje vlastné koncentračné tábory, vlastnú systematickú reprezentáciu násilia proti tým „iným/druhým", vlastný kult rodiny a kult vodcu, explicitnú patriarchálnu štruktúru, kultúru ľahostajnosti voči vylúčeniu „iných", uzatváranie sa spoločnosti voči sebe samej a voči vlastnej minulosti; mal nastolené tabu voči empatii aj tabu voči multikulturalite; mal mocné médiá obhajujúce genocídu; mal nacionalistickú ideológiu; mal epickú mentalitu počúvania na slovo aj poslúchania autority. Predpona „turbo" sa vzťahuje na špecifický mix politiky, kultúry, „mentálnej moci" a zbedačovania života v Srbsku: je to zmes rurálneho a urbánneho, pre-moderného a post-moderného, popkultúry a hrdiniek, reálneho a virtuálneho, mystického a „normálneho", atď. Z tohto hľadiska ide napriek naivnému či nevinnému zovňajšku stále o pravý fašizmus. Ako všetky fašizmy, aj turbo-fašizmus zahrňuje a oslavuje pejoratívne premenovávanie, scudzovanie a nakoniec úplné odstránenie toho „iného": Chorvátov, Bosniakov a Albáncov. Turbo-fašizmus sa v základe vlastne spolieha na kultúru onej „normálnosti fašizmu", ktorá sa štrukturálne konštituovala oveľa skôr, ako sa vôbec začali vraždenia vo vojnách (balkánskych/ex-juhoslovanských)."(xiii)

Turbofašizmus tranzitných postkomunistických krajín

Ako sa teda dá označenie „turbo-fašizmus" dá spojiť so súčasným kapitalizmom? Povaha dnešného globálneho kapitalizmu, ak ju zaradíme do vzťahu k nekro-kapitalizmu, je vlastne demokracia. Dnes sa dá rozmýšľať o kapitalizme ako o funkcii, ktorá si vždy, paradoxne povedané, usporiadava „neporiadok". Nie je to jednotný proces, vždy sa totiž rozdeľuje vo dvoje: život ako život, ktorý má svoj „štýl", a život, ktorý „štýl" nemá. Dnešná demokracia ma takisto dva štýly: jeden sa volá „vojnový stav štátu" a vzťahuje sa na štát, ktorý vníma vojnu ako svoj základný riadiaci model. Dominancia prvého kapitalistickeho sveta sa zaručuje vývozom vojny: vojna sa vždy deje niekde inde, niekde vonku, kým my tu žijeme v mieri. Lenže tým, že „tam inde" neustále pretrváva, čoraz väčšmi hrozí aj u nás, „vo vnútri". Jedna časť demokracie je teda vojnový stav štátu, ktorý plní hegemonizačnú úlohu národnej jednoty. Keď sa napríklad mŕtve telá vojakov pošlú späť do vlasti, národ sa vlastne spojí v smútku. Druhá časť súčasnej demokracie sa nazýva „postmoderný fašizmus". Postmoderný fašizmus znamená vysloviť jednotlivo a autonómne myšlienku: „Nemáme dosť pracovných miest, všetci cudzinci musia zmiznúť!" Rovnako, ako keď má niekde koncert Madonna a niekto povie: „Chcem tam ísť, platím si za to, mám na to právo." Alebo: „Nikto mi tam nemôže zakázať ísť!" Pretože žijeme v kapitalizme. Každý má právo rozhodnúť sa ísť. Byť autonómny znamená myslieť si: „Ja sa skutočne môžem rozhodnúť." Toto je postmoderný fašizmus.

Na jednej strane máme zjednocovanie národa, vojnu a strach. Na strane druhej zas autonómiu. Každý z nás je autonómny, dokonca nie je ani subjektom, ale jednotlivcom, ktorý sa môže rozhodnúť, môže ísť a kúpiť si, čo len chce. Pokiaľ má peniaze, môže byť punkerom či punkerkou, hipíkom či hipíčkou, a tak ďalej. Prečo sa niečo také vlastne nazýva postmoderný fašizmus? Pretože tento fenomén v sebe zahŕňa fragmentáciu sociálnych väzieb. Každý sa má podstate starať len sám o seba a konať len sám za seba. Hovoríme teda o globálnom formáte foucaultovskej guvernmentality: vieme, ako sa treba počas dnešnej krízy správať. Musíme riadiť sami seba, nepovedať priveľa, ale ani málo, dávať si pozor a nestratiť zamestnanie, atď. (Guvernmentalita je podľa Foucaulta „súbor formovaný inštitúciami, procedúrami, analýzami a úvahami, výpočtami a taktikami, ktoré umožňujú výkon takého špecifického typu moci, ktorý je zacielený na populáciu, jeho hlavnou formou vedenia je politická ekonómia a podstatným technickým nástrojom sú aparáty bezpečnosti".)

Týmto spôsobom je globálny kapitalizmus spojený s otázkou formy, ale bez politiky. Vždy je podstatná forma, pretože bio-politika nás učí presne tomuto: máme len štýl života, a keď ho nemáme, nemáme ani život. Táto demokracia je vlastne rozdvojená: vojnový stav a postmoderný fašizmus. Podstatné je pochopiť rozmery tohto ohromného paradoxu – vojnový štátostav je čistý fašistický štát, pretože jeho podstatou je jednota tela, a preto musia byť prisťahovalci, farební ľudia a podobne zo súčasnej normalizovanej fašistickej spoločnosti vyhnaní. Nazývať to však fašizmom dnes v čase globálneho kapitalizmu by bolo až príliš jednoduché, pretože by sme obišli niečo velmi dôležité: vojnu a jej dnešnú funkciu transformácie národného štátu do štátu vojnového.

Postmoderný fašizmus: duševné vyprázdnenie a akceptácia pasivity

Zoberme si príklad Schengenskej dohody. Schengenská hranica sa nenachádza vo vnútri EÚ, ona je už dnes mimo nej. Schengenská hranica sa so svojimi policajnými kontrolami a vojenskými silami rozširuje do štátov, ktoré nie sú súčasťou EÚ. Nejde o hranice v pravom zmysle slova, pretože hranice sa nachádzajú napr. už v Sarajeve, kde veľké veľvyslanectvá pripomínajú ohradené opevnenia. Aj v tomto prípade by bolo priveľmi jednoduché hovoriť len o „klasickej fašistickej regulácii." Turbo-fašizmus je špeciálny druh fašizmu, ktorý sa uplatňuje v transformačných spoločnostiach, akými sú bývalá Juhoslávia alebo štáty východnej Európy. Kým prvý kapitalistický svet sa vyvíjal v procesoch časopriestoru – TRPEZLIVOU GENEALÓGIOU (patient genealogy), všetky ostatné svety vrátane bývalej východnej Európy v podstate píšu históriu procesov SPODNIKATELIZOVANEJ GENEALÓGIE (enterprised-up genealogy), zrýchlených procesov zabúdania vlastných dejín, zápasov, úsilí, atď. Tomuto sa hovorí TURBO. Turbo znamená výnimočnú rýchlosť a ja si myslím, že všetky transformačné krajiny sú súčasťou týchto turbo mechanizmov zrýchľovania.

Fašizmus je fragmentácia spoločnosti dvomi rôznymi procesmi zjednocovania. Jedným je zjednocovanie evakuáciou; druhým zjednocovanie autonómiou. No kým v prvom kapitalistickom svete sú iba jednotlivci vystupujúci ako autonómne obchodné značky, vo všetkých iných svetoch máme skupiny ľudí načisto vyprázdnených, zbavených akýchkoľvek spoločných dejinných a spoločenských a sociálnych pút. Takto vyprázdnení ľudia sú po období turbofašizmu pripravení vstúpiť do procesu postmoderného fašizmu. Uvedený proces sa veľmi podobá na proces nahromaďovania majetku vyvlastňovaním. Vyvlastňovanie je turbo-fašizmus, ktorý sa v ďalšej fáze zmení na postmoderný fašizmus, a v ňom budú označkované subjekty pripravené obiehať donekonečna.

Aby sme dnes mohli pochopiť spletitosť kapitálu a moci v globálnom kapitalizme nestačí hovoriť o turbo-fašizme, ale takisto o postmodernom fašizme. Neoliberálny demokratický štát sa ukazuje ako vnútorne rozdvojený: ako vojnový štát (vládny dozor, násilie a brutálne vykorisťovanie, vyvlastňovanie, diskriminácia, represia), a ako postmoderný fašizmus, čo je stav čistej autonómie subjektu, ktorý nakoniec sám celkom slobodne akceptuje možnosť nijako nekonať. To znamená, že daný človek je spokojný s ničím.

V záujme zmeny tejto bezútešnej situácie by som na záver chcela predstaviť dva koncepty jej riešenia: sú to de-linking (xiv) (odpojenie) a de-coloniality (xv) (dekolonizovanie), ktorých dôsledkom môže byť určité odpojenie sa od súčasných procesov kapitalistickej inštitucionalizácie, kontroly a podriaďovania. „De-linking" znamená naše odpojenie sa od bezbrehosti kapitálu, ktorý nepripúšťa jednu jedinú opozíciu, resp. klasickú opozíciu; tá dnes už nefunguje tak ako fungovala v rokoch 70-tych – ako jednota kapitálu a moci. Dnes funguje, ako som to už vysvetlila, ako spoločné vlastníctvo kapitálu a moci. Práve v tejto novej podobe kapitalizmu sa dokonalo odráža ich spletitosť. Preto je za účelom odpojenia sa od kapitálu a moci dôležité nielen im oponovať, ale medzi nimi aj narysovať deliacu líniu. „De-coloniality" na druhej strane predstavuje novú politickú pozíciu, ktorá rysuje líniu vovnútri súčasných procesov koloniality a ktorá zároveň nie je post-kolonializmom.

Na záver môžem vyhlásiť, že aj keď kapitalizmus priviedol svet ku svojmu koncu, koniec to ešte nie je!

Preložili Ivan Jurica a Silvia Ruppeldtová
Medzititulky Silvia Ruppeldtová

Text bol pôvodne uverejnený v teoretickej publikácii v rámci projektu „Der Drang nach Osten – Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore".

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) I.: Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) II.: Bruselský "Drang nach Osten": Ekonomická kolonizácia (1990 – 2010)

Drang nach Osten II.: Marina Gržinić: Naked freedom

Poznámky:

i. Cf. Prednáška Mariny Gržinić v rámci projektu Crisis Special, ktorý sa konal 10. 11. 2009 v Łódźi, Poľsku, koncipovaného a organizovaného Rael Artel. Toto je niekoľko úvodných bodov, vypracovaných so Sebastjanom Lebanom počas prípravy eseje De-gradingcapital(ism) and its production of fear..., ktorú sme chceli publikovať v Sarai Reader 08: Fear, nepublikovaný rukopis.

ii. Cf. Christopher Lasch. The Culture of Narcissism: American Life in an Age of Diminishing Expectations. New York: Norton, 1979

iii. Pozri tiež: Adolfo Gilly, Rhina Roux. Capitales tecnologías y mundos de la vida. El despojo
de los cuatro elementos. Revista Herramienta, no. 40, Mexico City, 2009

iv. Hlbšia a komplexnejšia analýza globálneho kapitalizmu, biopolitiky a nekropolitiky, založená na spracovávaní textov Giorgio Agambena, Achille Mbembeho, Santiago López Petita, Waltera Mignola a Madiny Tlostanovej, na ktorej pracujem posledné roky bude publikovaná.

v. Giorgio Agamben. State of Exception. Chicago: University of Chicago Press, 2005

vi. Achille Mbembe. Necropolitics. Public Culture, 15/1, 2003, pp 11–40

vii. Santiago López Petit, La movilización global. Breve tratado para atacar la realidad.
Madrid: Traficantes de Sueños, 2009

viii. Ibid.

ix. Marina Gržinić. De-linking epistemology from capital and pluri-versality – A Conversation with Walter Mignolo, part 3. Reartikulacija, 6, 2009. Dostupné cez http://www.reartikulacija.org/RE6/ENG/decoloniality6_ENG_mign.html

x. Madina Tlostanova. Re(dis)articulating the myth of modernity through the decolonial
perspective. Reartikulacija, 6, 2009. Dostupné cez http://www.reartikulacija.org/RE6/ENG/transmediale6_ENG_tlost.html

xi. Marina Garcés. En las prisiones de lo possible. Barcelona: Bellaterra, 2002

xii. Žarana Papić. Europe after 1989: Ethnic Wars, Fascisation of Social Life and the
Body Politics in Serbia. Marina Gržinić Mauhler (ed). Filozofski vestnik, 2, 2002: The Body.
Ljubljana: Institute of Philosophy ZRC SAZU, 2002, pp. 191–205

xiii. Ibid.

xiv. Marina Gržinić. De-linking epistemology from capital and pluri-versality – A Conversation with Walter Mignolo, part 3. Op. cit.

xv. Madina Tlostanova.