Postmodernisti, ktorí radi nabádajú k vytváraniu nových segmentov na trhu (ovplyvňovaním spotrebiteľských návykov a vytváraním kultúrnych foriem), prekrývajú súčasnú mestskú skúsenosť atmosférou slobody voľby, ktorú získate, keď budete mať peniaze. Nákupné centrá, multiplexy a škatuľové obchody sa šíria rovnako rýchlo ako fastfoody a remeselné trhy. Sociologička mesta Sharon Zukinová hovorí, že v súčasnosti prebieha „pacifikácia cappuccinom." Dokonca aj na nesúvislý, nevýrazný a jednotvárny rozvoj predmestskej plochy, ktorý na mnohých územiach stále prevláda, dnes existuje liek v podobe hnutia „nového urbanizmu" ponúkajúceho na predaj životné štýly z komunít a butikov, aby naplnil sny ľudí z mesta. V tomto svete sa vzormi ľudskej socializácie stali neoliberálna etika intenzívneho sebeckého individualizmu a taktický ústup od kolektívnych foriem konania, ktorý má rovnaký pôvod. Mike Davis tvrdí, že obrana majetkových hodnôt sa stala natoľko dôležitým politickým záujmom, až sa združenia vlastníkov domov stali baštami politickej reakcie alebo dokonca roztriešteného susedského fašizmu.

Moderné getá

Žijeme v čoraz väčšmi oddelených častiach miest, medzi ktorými vznikajú konflikty. Neoliberálny obrat počas posledných troch desaťročí obnovil triednu moc bohatých elít. V Mexiku sa odvtedy objavilo štrnásť miliardárov a v roku 2006 sa krajina mohla pochváliť najbohatším mužom na svete – Carlosom Slimom. V rovnakom období príjmy chudobných buď stagnoval, alebo klesali. Tieto výsledky sú nezmazateľne vyleptané do územnej podoby našich miest, ktoré sa v stále väčšej miere skladajú z opevnených častí, uzatvorených komunít a sprivatizovaných verejných priestorov pod neustálym dohľadom. Mesto sa predovšetkým v rozvojových krajinách štiepi na rozličné oddelené časti a zreteľne sa v ňom formujú mnohé „mikroštáty." Bohaté štvrte poskytujúce všemožné služby ako napríklad exkluzívne školy, golfové kurzy, tenisové kurty a súkromnú políciu, ktorá ich nepretržite stráži, sa striedajú s ilegálnymi osadami, kde sú jediným zdrojom vody verejné studne, neexistuje žiadna kanalizácia, elektrinu načierno odoberá len zopár privilegovaných jedincov, kde sa cesty menia na prúdy blata len čo zaprší a kde je bežné, že sa o dom delí viacero početných rodín. Zdá sa, že každý fragment mesta žije a slúži autonómne a je pevne spojený s tým, čo sa mu podarí uchmatnúť v každodennom zápase o prežitie.
Za týchto okolností sa ideály mestskej identity, občianstva a spolupatričnosti, ktoré sú už aj tak ohrozené šíriacou sa malátnosťou neoliberálnej etiky, stávajú omnoho ťažšie udržateľnými. Sprivatizovaná redistribúcia v podobe trestnej činnosti neustále ohrozuje individuálnu bezpečnosť a vyvoláva medzi ľuďmi požiadavky na jej policajné potlačenie. Spochybnená je aj predstava, že by mesto mohlo slúžiť ako kolektívny politický orgán, ako miesto, na ktorom by sa mohli objaviť progresívne spoločenské hnutia a odkiaľ by sa mohli rozšíriť. Napriek tomu tu však sú mestské sociálne hnutia, ktoré sa snažia prekonať izoláciu. Chcú pretvoriť mesto podľa iného vzoru ako predkladajú developeri, ktorých podporujú veľké financie, korporátny kapitál a stále viac podnikateľsky zmýšľajúca miestna štátna správa.

Vyvlastňovanie

Premena mesta, ktorá je dôsledkom absorpcie prebytku, má jednu ešte temnejšiu stránku. Prináša so sebou opakujúce sa vlny reštrukturalizácie mesta, „kreatívnu deštrukciu," ktorá má takmer vždy triedny rozmer, pretože pri nej trpia predovšetkým chudobní, neprivilegovaní a tí, ktorým je odopretá politická moc. Na to, aby na troskách starého mestského sveta vyrástol nový, je potrebné použiť násilie. Haussmann zbúral staré parížske slumy a v mene vylepšenia a obnovy mesta pri tom využíval vyvlastňovacie právomoci. Zámerne premiestnil väčšinu príslušníkov robotníckej triedy a ďalšie nedisciplinované elementy z centra mesta, kde boli hrozbou pre verejný poriadok a politickú moc. Vytvoril podobu mesta, o ktorej bol presvedčený, že sa v nej dá dosiahnuť dostatočná úroveň dohľadu a vojenskej kontroly. To malo zaistiť, že sa každé revolučné hnutie bude dať ľahko prinútiť k poslušnosti. V roku 1871 sa ukázalo, že to bol nesprávny predpoklad. Friedrich Engels v roku 1872 poznamenal: „Buržoázia v skutočnosti zvykne riešiť problém bývania len jednou metódou – rieši ho tak, že riešenie znovu neustále reprodukuje problém. Táto metóda sa volá Haussmann... Príčiny môžu byť rôzne, výsledok je však stále rovnaký. Škandalózne cesty a uličky za sprievodu okázalej samochvály buržoázie miznú, aby sa ihneď znova objavili niekde inde. Tá istá ekonomická nevyhnutnosť, ktorá ich vytvorí na jednom mieste, ich znova vytvorí na ďalšom."
Trvalo viac ako sto rokov, kým centrum Paríža celkom zburžoáznelo. V posledných rokoch sa dôsledky tohto procesu prejavili vzburami a chaosom v tých izolovaných predmestiach, v ktorých uviazli marginalizovaní imigranti, nezamestnaní robotníci a mládež. Je smutné, že to, čo Engels opísal, sa v histórii stále opakuje. Robert Moses, ktorý podľa vlastných smutne známych slov „priniesol sekáčik na mäso do Bronxu," vyvolal dlhé a hlasné náreky susedských združení a hnutí. Keď v Paríži a New Yorku slávil úspechy odpor proti moci štátneho vyvlastňovania a vyvlastňovanie sa podarilo zastaviť, presadil sa prostredníctvom mestskej fiškálnej disciplíny, špekulácie s nehnuteľnosťami a rozdelenia pôdy podľa miery výnosnosti pri jej „najintenzívnejšom a najlepšom využití" omnoho zákernejší a zhubnejší postup. Engels túto postupnosť pochopil až príliš dobre: „Rast veľkých moderných miest zaručuje pôde v určitých oblastiach, konkrétne v tých, ktoré sa nachádzajú v centre, umelo a kolosálne rastúcu hodnotu. Budovy, ktoré sú na týchto územiach postavené, túto hodnotu nezvyšujú, ale ju naopak znižujú, pretože nepatria do zmenených pomerov. Sú strhnuté a nahradené inými. Týka sa to predovšetkým tých robotníckych obydlí v centre, v ktorých nájom ani pri najväčšom preľudnení nikdy nemôže narásť alebo len veľmi pomaly narastie na určité maximum. Strhnú sa a na ich mieste vyrastú obchody, sklady a verejné budovy."
Hoci tento opis pochádza z roku 1872, platí aj pre súčasný rozvoj väčšiny ázijských miest (Dilí, Soul, Bombaj) a gentrifikáciu (nahradzovanie vysídlených chudobných a imigrantov vyššími spoločenskými vrstvami – pozn. prekl.) v New Yorku. Vysídľovanie a proces, ktorý nazývam „akumulácia vyvlastnením", sú jadrom kapitalistickej urbanizácie. Tento postup je zrkadlovým obrazom absorpcie kapitálu pomocou prestavby mesta a pri obsadzovaní hodnotnej pôdy nízkopríjmových skupín, ktoré na nej mohli dlhé roky žiť, vyvoláva mnohé konflikty.
Pozrime sa do Soulu deväťdesiatych rokov 20. storočia: stavebné spoločnosti a developeri zostavili zo zápasníkov sumo bitkárske skupinky, ktoré mali napadnúť štvrte ležiace na úbočiach hôr patriacich mestu. Kladivami rozbili nielen domy, ale aj všetok majetok tých, čo si svoje domy od päťdesiatych rokov stavali na pôde, ktorá sa postupne stala prvotriednou. Na väčšine týchto úbočí dnes stoja výškové veže. Nevidno na nich žiadne stopy po krutosti, ktorá umožnila ich výstavbu. V tom istom čase žilo v Bombaji oficiálne šesť miliónov ľudí v slumoch. Usadili sa na pôde, na ktorú nemajú žiaden právny nárok. Na všetkých mapách mesta sú tieto miesta prázdne. Pri pokuse premeniť Bombaj na globálne finančné centrum, ktoré by konkurovalo Šanghaju, vypukol stavebný boom. Hodnota pôdy, ktorú obsadili nelegálni osadníci, začala rýchlo rásť. Dharavi, najväčší slum v Bombaji, má cenu asi 2 miliardy dolárov. Tlak na to, aby bol zničený (oficiálne z enviromentálnych a sociálnych dôvodov, ktoré majú zastrieť, že je to pokus o zabratie pôdy), narastá každým dňom. Finančné sily sa s podporou štátu snažia o násilné vyčistenie slumu. V niektorých prípadoch násilím zaberajú územie, ktoré bolo osídlené počas života celej jednej generácie. Keďže pôda sa dá získať takmer zadarmo, akumulácia kapitálu prostredníctvom budovania nehnuteľností prekvitá.

Ako postaviť človeka mimo zákon

Dostanú ľudia, ktorí boli vysídlení, nejakú náhradu? Tí šťastnejší dostanú aspoň niečo. Indická ústava stanovuje, že štát má povinnosť chrániť životy a blahobyt všetkých občanov, bez ohľadu na príslušnosť ku kaste alebo triede a garantovať práva na bývanie a prístrešie. Najvyšší súd však vydal viacero rozhodnutí, ktoré tieto ústavné nároky upravujú. Pretože sú obyvatelia slumov nelegálnymi osadníkmi a mnohí z nich nedokážu jednoznačne dokázať svoj dlhodobý pobyt na mieste, nemajú žiadne právo na náhradu. Najvyšší súd vyhlásil, že uznať toto právo by bolo podobné, ako odmeniť vreckárov za ich činy. Takže nelegálni osadníci buď kladú odpor, bojujú, alebo sa so svojím nepatrným majetkom sťahujú do táborov, ktoré vyrastajú pri diaľniciach či kamkoľvek, kde pre seba nájdu kúsok miesta. Príklady vyvlastňovania nájdeme aj v USA, i keď sú o čosi menej surové a o čosi viac v súlade so zákonom. Právo vlády vziať súkromný majetok dočasne alebo trvale do verejného vlastníctva bolo zneužité, aby sa mohli vysídliť obyvatelia bývajúci v celkom obstojných domoch. Prednosť dostalo využitie pôdy vyššieho rádu – družstevné domy a škatuľové obchody. Keď bol tento postup napadnutý na najvyššom súde, sudcovia rozhodli, že lokálne úrady konali v súlade s ústavou, pretože sa snažili zvýšiť základ dane z nehnuteľností.
V Číne boli milióny ľudí vyhnaní z miest, ktoré dlhodobo obývali. Len v samotnom Pekingu to boli tri milióny. Keďže nemajú žiadne právo na súkromný majetok, štát ich môže jednoducho vysťahovať úradným nariadením a ponúknuť im drobnú sumu, aby im na ich ceste pomohol. Potom s obrovským ziskom postúpi získanú pôdu developerom. V niektorých prípadoch ľudia odchádzajú dobrovoľne, máme však aj správy o rozsiahlom odpore, na ktorý obvykle Komunistická strana odpovedá surovou represiou. V Číne sú najčastejšie vysídľovaní obyvatelia z vidieckych periférií, čo dokazuje platnosť Lefebvreových prorockých tvrdení z roku 1960, že jasný rozdiel, ktorý kedysi existoval medzi mestom a vidiekom, sa postupne stiera a nahrádza ich geograficky nerovnomerne rozvinutá množina pórovitých priestorov, ktorá je pod hegemonickou kontrolou kapitálu a štátu. Ten istý vývoj môžeme vidieť aj v Indii, kde vlády jednotlivých štátov uprednostňujú vytváranie zvláštnych ekonomických zón. Majú údajne slúžiť priemyselnému rozvoju, no väčšina pôdy sa v nich vyhradzuje na urbanizáciu. Táto politika viedla k útokom na poľnohospodárskych výrobcov. Najsurovší z nich skončil masakrom v Nandigrame. Zorganizovala ho marxistická vláda štátu Západné Bengálsko v marci 2007. Vládnuca Komunistická strana Indie, ktorá bola rozhodnutá, že sprístupní pôdu pre indonézsky konglomerát Salim Group, poslala na protestujúcich dedinčanov ozbrojenú políciu. Najmenej štrnásť ľudí zastrelili a desiatky zranili. V tomto prípade právo na súkromný majetok nikto nezabezpečil.
A čo progresívny návrh, aby sa kompenzovali majetkové práva nelegálnych osadníkov, čo by im poskytlo aktíva a umožnilo im zbaviť sa chudoby? V súčasnosti sa uvažuje, že sa takýto plán zavedie napríklad vo favelách v Riu de Janeiro. Problém spočíva v tom, že chudobných, ktorých trápi neistý príjem a časté finančné ťažkosti, je možné ľahko presvedčiť, aby predali toto aktívum za relatívne nízku hotovosť. Bohatí obvykle odmietajú predať hodnotné aktíva za akúkoľvek cenu. Preto mohol Moses priniesť sekáčik na mäso do nízkopríjmového Bronxu, avšak nie na bohatú Park Avenue. Trvalým výsledkom privatizácie sociálneho bývania vo Veľkej Británii počas vlády Margaret Thatcherovej bol vznik takej štruktúry nájmov a cien v centrálnom Londýne, ktorá bránila ľuďom s nízkymi príjmami a dokonca aj príslušníkom strednej triedy, aby si mohli nájsť bývanie kdekoľvek v blízkosti centra mesta. Stavím sa, že ak budú pretrvávať súčasné trendy, budú všetky úpätia hôr v Riu, ktoré dnes zaberajú favely, do pätnástich rokov pokryté výškovými družstevnými domami s nádhernými výhľadmi na idylickú zátoku a bývalí obyvatelia faviel budú odsunutí na vzdialenú perifériu.

Formulovanie požiadaviek

Na záver môžeme povedať, že urbanizácia pri neustále rastúcej geografickej mierke zohrávala kľúčovú úlohu pri absorpcii kapitálových prebytkov. Avšak cenou, ktorú bolo potrebné za rýchlo sa rozvíjajúce procesy kreatívnej deštrukcie zaplatiť, bolo vyvlastňovanie más, ktorým bolo odopreté akéhokoľvek právo na mesto. Planéta stavebných pozemkov sa pravidelne dostáva do kolízie s „planétou slumov." Ich zrážky často končia revoltami, ako napríklad v Paríži v roku 1871 alebo v USA po vražde Martina Luthera Kinga v roku 1968. Keďže sa zdá pravdepodobné, že finančné problémy budú narastať, doterajšia neoliberálna, postmoderná a konzumeristická fáza absorpcie kapitalistických prebytkov pomocou urbanizácie sa skončí a nasledovať bude všeobecná kríza, vynára sa otázka: Kde je náš šesťdesiaty ôsmy? Alebo, keď to povieme dramatickejšie: Kde je naša verzia Komúny? Odpoveď musí byť omnoho komplexnejšia, pretože urbanizačný proces je, podobne ako finančný systém, globálny. Známky rebélie vidno všade: v Indii a Číne pretrvávajú vážne nepokoje, v Afrike zúria občianske vojny, Latinská Amerika je vo vare. Každé takéto povstanie môže byť nákazlivé. Mestské a prímestské opozičné spoločenské hnutia, ktorých je po celom svete mnoho, ale nie sú, na rozdiel od finančného systému, pevne prepojené. V skutočnosti väčšina z nich nemá žiadne kontakty s ostatnými. Čo by mali žiadať, ak by sa im podarilo zjednotiť?
Odpoveď na poslednú otázku je v zásade dosť jednoduchá: väčšiu demokratickú kontrolu nad výrobou a využitím prebytku. Keďže sa prebytok využíva predovšetkým v urbanizačnom procese, bude zriadenie demokratickej správy, ktorá dohliadne na jeho použitie v meste, realizáciou práva na mesto. Počas dejín kapitalizmu sa časť nadhodnoty začala zdaňovať a počas jeho sociálnodemokratických fáz výrazne rástol podiel z nadhodnoty, ktorý kontroloval štát. Neoliberáli sa v priebehu posledných tridsiatich rokoch pokúsili túto kontrolu sprivatizovať. Údaje zo všetkých krajín OECD ale ukazujú, že podiel na hrubej produkcii, ktorý mal štát k dispozícii, zostal približne rovnaký ako v sedemdesiatych rokoch. Najväčším úspechom neoliberálneho útoku teda bolo, že zabránil, aby tento verejný podiel rástol rovnako rýchlo ako v šesťdesiatych rokoch. Neoliberalizmus vytvoril aj nové formy vlády, ktoré spájajú štátne a korporátne záujmy a využil moc peňazí, aby zaistil, že prebytok vyplácaný štátnym aparátom uprednostní pri vytváraní mesta korporátny kapitál a vyššie triedy. Zvyšovanie tej časti prebytku, ktorá zostane pod kontrolu štátu, bude pozitívne len vtedy, keď sa štát samotný znovu dostane pod demokratickú kontrolu.
Vidíme, že právo na mesto sa v stále väčšej miere dostáva do rúk súkromných alebo kvázisúkromných záujmov. Miliardár Michael Bloomberg, primátor New Yorku, sa napríklad snaží pretvárať mesto podľa plánov developerov, Wall Streetu a členov globálnej kapitalistickej triedy. Mesto sa stáva ideálnym miestom pre drahé obchody a skvelou destináciou pre turistov. Bloomberg v skutočnosti mení Manhattan na obrovskú uzavretú komunitu pre bohatých. Carlos Slim nechal v Mexico City znovu vydláždiť všetky ulice v centre tak, aby uspokojovali uprené pohľady turistov. Priamu moc ale nemajú v rukách len bohatí jednotlivci. V meste New Haven, ktoré nemá dostatok zdrojov potrebných na nové investície, pretvára podľa svojich potrieb mestské tkanivo jedna z najbohatších univerzít na svete – Yale. To isté platí o univerzite Johns Hopkins vo východnom Baltimore a plánoch Columbijskej univerzity pre niektoré časti New Yorku. Zámery oboch týchto univerzít vyvolali vznik susedských hnutí odporu. Právo na mesto je dnes príliš obmedzené. V mnohých prípadoch sa vzťahuje len na úzku politickú a ekonomickú elitu, ktorá má možnosť tvarovať mestá podľa svojich želaní.

Developeri – funebráci

Úrad kontrolóra štátu New York každý január zverejňuje odhad celkovej sumy odmien na Wall Street za posledných dvanásť mesiacov. V roku 2007, ktorý bol pre finančné trhy katastrofálny, bola výsledná suma 33,2 miliardy dolárov. To je len o dve percentá menej ako v predchádzajúcom roku. Uprostred leta v roku 2007 Fed a Európska centrálna banka naliali miliardy dolárov do finančného systému, aby zabezpečili jeho stabilitu. Opatrenie zvýšilo dôveru len nakrátko. Neskôr, vždy, keď hrozilo, že Dow Jonesov index prudko klesne, Fed dramaticky znižoval úrokové sadzby alebo do systému pumpoval obrovské množstvo likvidity. V tom istom čase sa približne dva milióny ľudí stali alebo chystali stať bezdomovcami, pretože im hrozilo zabavenie majetku pre nezaplatený hypotekárny dlh. Domy v mnohých mestských štvrtiach a dokonca celých prímestských komunitách v USA sa zatĺkli doskami a spustošili. Zruinovali ich predátorské úverové praktiky finančných inštitúcií. Títo ľudia neočakávajú žiadne odmeny. Aj napriek tomu, že po zabavení majetku sa dlh odpúšťa, mnohí z tých, ktorí sa vysťahovali, museli zaplatiť vysokú daň z príjmu za peniaze, ktoré nikdy nevlastnili, pretože odpustenie dlhu sa v Amerike považuje za príjem. Túto asymetriu môžeme chápať len ako formu obrovského triedneho konfliktu. Rozvíja sa „finančný hurikán Katrina", ktorý môže v mnohých mestách pohodlne (na radosť developerov) zničiť štvrte obyvateľov s nižšími príjmami stojace na pozemkoch s potenciálne vysokou hodnotou, a to omnoho efektívnejšie a rýchlejšie, ako by sa to mohlo podariť pomocou výsadných práv.
Nakoniec musíme zistiť, ako by sa dalo v dvadsiatom prvom storočí tomuto vývoju rozumne odporovať. Poznáme rozličné spoločenské hnutia, ktoré sa zaoberajú otázkami rozvoja mesta. Nájdeme ich v Indii, Brazílii a Číne, v Španielsku, Argentíne a USA. V roku 2001 bol do brazílskej ústavy pod tlakom sociálnych hnutí požadujúcich uznanie kolektívneho práva na mesto, vložený mestský štatút. V USA sa ozývali hlasy, aby sa väčšina zo 700- miliardovej pomoci pre finančné inštitúcie presunula do Banky pre obnovu. Banka by mohla pomôcť ľuďom, ktorým hrozí zabavenie zadlženej nehnuteľnosti, a financovať snahy o revitalizáciu mestských štvrtí. Na mestskej úrovni by mohla financovať obnovu infraštruktúry. Tak by sa kríza mesta, ktorá sa dotýka miliónov ľudí, stala dôležitejšou prioritou, ako potreby veľkých investorov a finančníkov. Spoločenské hnutia ale bohužiaľ nie sú ani dostatočne silné a ani nedokážu mobilizovať dostatočný počet ľudí, aby sa toto riešenie dalo presadiť. Tieto hnutia sa zatiaľ nepriblížili ani k jednoduchému cieľu, ktorým je získanie kontroly nad používaním prebytku – tobôž nie ku kontrole podmienok, za ktorých prebytok vzniká.
V tejto historickej situácii to musí byť globálny boj (najmä proti finančnému kapitálu), pretože to je mierka, v akej sa dnes odohráva urbanizačný proces. Organizácia takejto konfrontácie je celkom isto veľmi ťažká, či dokonca skľučujúca politická úloha. Možností je ale mnoho. Aj toto krátke zhrnutie totiž ukázalo, že v súvislosti s urbanizáciou opakovane prepukajú krízy na lokálnej a globálnej úrovni a že metropola je v súčasnosti miestom silného stretu (odvážime sa ho nazvať triednym bojom?) o rozsah akumulácie vyvlastnením, ktorá obchádza každého chudobnejšieho človeka a podobu rozvojového úsilia, ktoré sa snaží kolonizovať priestor pre bohatých.
Keď si právo na mesto osvojíme ako pracovný slogan a zároveň politický ideál, môže to byť krok, ktorý tieto boje zjednotí práve preto, že zameriava našu pozornosť na otázku, kto kontroluje nevyhnutné prepojenie medzi urbanizáciou a produkciou prebytku a jeho využitím. Ak chcú vyvlastnení znovu získať kontrolu na tým, čo im bolo tak dlho odopierané, a ak chcú zaviesť nové podoby urbanizácie, musí sa toto právo demokratizovať. Rovnako je nevyhnutné, aby vzniklo spoločenského hnutie, ktoré dokáže presadiť svoju vôľu. Lefebvre mal pravdu, keď tvrdil, že revolúcia musí byť v tom najširšom slova zmysle mestská, alebo nebude vôbec žiadna.

Preložil Peter Vittek

David W. Harvey (*1935, v Gillinghame) je britský humánny geograf. Známym sa stal v roku 1973, keď vyšla jeho práca Social Justice and the City (Sociálna spravodlivosť a mesto). Harvey kritizuje neoimperialistický vývin, ktorý charakterizuje ako „akumulácia prostredníctvom vyvlastnenia".
Spočiatku sa Harvey pri geografickom výskume zameriaval na regionálno-historický kontext. Postupne sa však jeho záujem obracal smerom k metodológii a filozofii geografie. Od roku 1969 sa jeho meno začína spájať s geografickou analýzou sociálnej spravodlivosti a povahy kapitalistického systému. Jeho akademická kariéra ho viedla od Cambridge, cez Bristol do Baltimoru. Napriek početným pôsobeniam na univerzitách v Oxforde, či na London Scool of Economics a City University of New York, sa Baltimore stal jeho novým domovom. Práve toto mesto na východnom pobreží USA, ktorého podobu určil oceliarsky priemysel, sa stalo častým príkladom v jeho prácach, na ktorom dokumentuje svoje teoretické tézy o vývoji mestských priestorov a hospodárskych štrukturálnych premenách.
Harvey konštatuje, že veľká časť jeho práce „sa venuje snahe pochopiť proces, akým kapitál v istom časovom období formuje krajinu podľa vlastného obrazu, len preto, aby ju neskôr opätovne zničil, na základe vlastnej dynamiky nekonečnej akumulácie kapitálu, technologickej premeny a triednych bojov".

Výber z jeho prác:
Explanation in Geography (Vysvetlenie v geografii;1969), Social Justice and the City (Sociálna spravodlivosť a mesto; 1973), The Urbanization of Capital (Urbanizácia kapitálu; 1985), Consciousness and the Urban Experience (Vedomie a mestská skúsenosť; 1985), The New Imperialism (Nový imperializmus; 2003), A Brief History of Neoliberalism (Krátka história neoliberalizmu, 2005)

Zdroj: www.wikipedia.org