Joachim Becker hovorí o pozitívach a problémoch súvisiacich s participatívnym rozpočtom v Porto Alegre, meste, ktoré ho v roku 1989 zaviedlo ako prvé na svete a využíva ho dodnes.

Zuzana Kusá hovorí o verejnom zvažovaní, ktoré je kľúčovou súčasťou procesu vytvárania participatívneho rozpočtu.

Hlavné mesto Portugalska sa svojim obyvateľom a návštevníkom hrdo a oprávnene predstavuje ako „princezná Teja". O Bratislave sa tiež dlho a oprávnene hovorilo ako o „krásavici na Dunaji", ako o „malom slovenskom Paríži", či ešte dávnejšie ako o „najkrajšom meste Horného Uhorska". Podobne ako Lisabon, aj Bratislavu ospevovali básnici, spisovatelia, cestovatelia, milovali hudobníci, výtvarníci a vinári, z bližšieho aj širšieho okolia a z celého sveta. Na rozdiel od Lisabonu, toto všetko je preč.

Na konci januára som mala prednášku na medzinárodnej konferencii o participatívnom rozpočte, ktorá sa konala v Berlíne. Konferencia bola veľmi zaujímavá a stretla som tam veľa ľudí, ktorí sa participatívnym rozpočtom zaoberajú po celom svete a o ktorých som dovtedy len počula alebo si s nimi vymenila elektronickú poštu. Čo ma však skutočne ohromilo, bolo poznanie, ako je participatívny rozpočet v rôznych častiach sveta odlišný.

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.